utorok, 13. augusta 2013

Pád

Niekto ste mi raz písali, že by ste chceli si prečítať nejakú moju tvorbu. Tu je jeden príbeh, čo som začala písať, som fakt zvedavá na váš názor, kritiku a to všetko :) 

Prológ

„Týmto činom prichádzate o krídla. Nenávratne.“
Lucinda naňho hľadí. Oči sa jej zaplnili hrôzou. Chytí Nathaniela za ruku. A vtedy to začne. Najprv na okrajoch svojich krídel zacíti bolesť. Akoby ich niekto pálil. Vykríkne. Musí to prestať!
Ale bolesť neprestane, naopak – stupňuje sa. Už ju necíti len na koncoch svojich krídel. Má pocit, akoby jej tie krídla niekto rezal. Z očí jej vytryskne slza.
Vtom statí vedomie. Posledné čo začuje je krik. Spoznáva ten hlas. Patrí jej milovanému. Nathanjelovi. Chce mu z posledných síl niečo povedať, ale temnota ju stiahne k sebe.

Otvorí oči. A zaželá si, aby upadla to bezvedomia znova. Teraz jej horí celé telo. Nie je schopná vnímať nič iné. Telo sa jej zmieta v mučivej agónii a ona kričí. Nevie ako dlho, ale zrazu si uvedomí, že už nič nepočuje. Jej hlasivky vypovedali službu. Na líciach cíti niečo mokré. Plače. Ani si to neuvedomila.
Kde je Nathanjel? Spomína si. Zahýbe prstami. Niečo ich drží. Niečo? Niekto. Zaostrí pohľad. Napriek tej tme zbadá obrys chlapca, ktorý jej je dôverne známy. Napriek bolesti sa jej uľaví. Nie je sama. Zarazí sa. Prekvapí ju, že je schopná triezvo rozmýšľať.
Vtedy bolesť prestane. Z ničoho nič. A ona dopadne. Bolí to. Ale po predchádzajúcej bolesti si to ledva všimne.
Poobzerá sa...
...A viac o sebe nevie.

Kapitola prvá
                                 
Takmer nepatrné ťukanie. Otočí sa. Keby ho nečakala, tak si toho ani nevšimne.
„Môžem?“ ozve sa spoza dverí, keď je Lucinda takmer pri nich. Otvorí ich len na maličký kúsok, ale aj to stačí na to, aby spoznala Nathanjelove neposlušné plavé vlasy.
Nechá ho prejsť a ostražito sa popozerá po okolí. Má čudný pocit. Zlý pocit. No, zdá sa, že vzduch je čistý, vydýchne si. Napriek svojmu ubezpečeniu má pocit, akoby ju niekto sledoval. Nepáči sa jej, že musia takto riskovať. Keby... keby im na to prišli... na to radšej ani myslieť nebude. Zatvorí dvere a rýchlo od nich ustúpi, akoby sa bála, že by ju pri nich mohol z druhej strany niekto vidieť. To je absurdné! Nadáva si v duchu. Jednak tu nikto nie je a okrem toho, nikto predsa nevidí cez drevo! Pokrúti hlavou nad svojou hlúposťou.
Nathanjel podíde k nej a objíme ju. Ruky si zaborí do jej hustých vlasov. „Zlato,“ zatiahne. „Deje sa niečo?“
„Nič, len...“ zmĺkne. „Ja neviem, proste mám z toho zlý pocit. Áno, som rada, že si tu, ale mám taký čudný pocit. Že sa stane niečo zlé. Že... ja neviem!“ tvár si zaborí do jeho pleca.
Hladí ju po chrbte a snaží sa ju utešiť. Napriek tomu sa začína báť aj on. Jej inštinkt ich nikdy nesklamal, čo nie je dobré znamenie. „Mám... mám odísť?“
„Nie!“ zhrozí sa Lucinda a konečne naňho poriadne pozrie. Vypadá ako skutočný anjel. Je stelesnením dobra. Nezaslúži si ju, napadne jej už po stý krát.
Nathanjel asi tuší, čo sa jej premieta hlavou, lebo povie „Luc,“ zašepká nežne. „Si to najúžasnejšie stvorenie, aké som kedy stretol. Mne stojí za to riskovať. Kvôli tebe. Kvôli nám.“
Keď Lucinda nič nehovorí, zašepká jej do ucha: „Chýbala si mi.“
Lucinda sa smutne usmeje. „Aj ty mne. A pokiaľ mám takto riskovať, tak som rada, že s tebou. Teda,“ zarazí sa ,,niežeby som chcela aby sa ti niečo stalo. Ale som rada, že ťa mám. Milujem ťa!“
„Tiež ťa milujem.“ Zrazu sa zamračí. „Neznášam to. Toto všetko. To, že dvaja anjeli nemôžu byť spolu. Je to nanič. Nebo má byť predsa miestom plným lásky, nie nezmyselných zákonov a všetkého ostatného.“
„Musíš si dávať pozor na ústa. Nemuselo by to dobre skončiť.“
„A čo mi ešte môžu urobiť? Už aj tak sa cítim ako v pekle, keď nie som s tebou. Aký to ma všetko zmysel, keď sa musíme vkuse skrývať? Aký zmysel má byť anjelmi, keď spolu nemôžeme naozaj byť? Prekliate anjelské zákony!“
Na toto už Lucinda nemá čo povedať. A ani nechce. Zahľadí sa mu do očí. Do jeho prekrásnych azúrovomodrých očí, v ktorých sa vždy stráca. Vtedy sa ich pery spoja a pohybujú sa ako jedno. Bozky boli spontánne, vášnivé a nežné. Rukami mu prechádza po hrudi. On jej hladí krídla.
Lucinda sa cíti dobre, ako už dávno nie. Ďakuje Bohu za to všetko. Za to, že jej dopraje lásku.
A potom sa to zvrtlo.
Dvere sa prudko otvorili, až skoro vyleteli z pántov a v nich stál ON.
Ten, koho sa všetci najviac báli. Uriel – archanjel s obrovskou silou – má moc zbaviť anjelov krídiel a spôsobiť pád. Bol najobávanejší zo všetkých archanjelov. Stačilo málo...
A teraz tu stál, z jeho očí sršali blesky a hľadel na dvoch anjelov v pevnom objatí, ako porušujú jeden z najstarších anjelských zákonov. Ten najposvätnejší.  Zakazujúci lásku medzi anjelmi a je len jeden trest, ktorý za toto hrozí – Pád. Podľa zákonov sa totiž anjeli majú sústreďovať len a len na svoje úlohy, poslania a ochranu ľudí, nie na seba a niečo také bezvýznamné, ako je láska. Tá je určená ľuďom. Nie vyšším bytostiam. Tí, čo ho porušia, musia niesť následky. A tie sú kruté.
„Popierate váš vzťah?“ opýta sa podľa zákona, hoci je to zbytočné. Nie je slepý a okrem toho sa od seba ešte stále neodtrhli.
Lucinda sa mu pozrie vzdorovito do očí „Nie.“ Nathanjel si ju ochranársky privinie.
„Nuž potom vás mocou, ktorá mi bola zverená, oberám o krídla. Za hrubé porušenie našich zákonov.“
Ja nič neľutujem, je mi však ľúto Lucindy. Je taká mladá! Nepozná ešte tak Zem ako ja! Navyše má ešte všetko pred sebou! Pomyslí si Nathanjel. Pozrie sa na ňu – pohľad má pevný a v očiach má stále vzdor.
„Ako si sa o nás dozvedel?“ precedí Lucinda cez stisnuté zuby. Do tejto vety vložila toľko nenávisti, koľko mohla. Toľko nenávisti, akej je len anjel schopný. Anjeli nemajú nenávidieť. Nenávisť však ide ruka v ruke s láskou – tak keď je anjel schopný milovať, tak prečo nie aj nenávidieť?
Zuriel pokrčí plecami. „Anonymný typ.“
Vystrie ruky a ja zrazu letíme na druhú stranu izby.
„Týmto činom prichádzate o krídla. Nenávratne.“
Odpoveďou mu bolo ticho. Lucinda chytí Nathanjela za ruku, keď začne bolesť.
Vzduch zaraz pretnú výkriky a Nathanjel si uvedomí, že sú jeho a Lucindine. No nevláda sa ubrániť. Nedokáže ju zachrániť. Nemôže... Má pocit, akoby ho niekto rezal najeho najcitlivejšom mieste. Na mieste, kde boli krídla.
Z posledných síl sa obzrie sa po Lucinde. Oči má zavreté, očividne je v bezvedomí. Do oči mu vyhŕknu slzy. „Dopadnete každý na iné miesto na zemi. Každý na inú stranu, iný kontinent. Navždy po nej budete blúdiť, ale nikdy sa nestretnete. Iba žeby sa vám podarilo...“ Koniec vety už Nathanjel nezachytí. Počuje ho už iba akoby z diaľky a stále viac sa vzdiaľuje. Nasleduje Lucindu do čiernej prázdnoty, odkiaľ už niet návratu. Do objatia tmy...

7 komentárov:

  1. To nie je FanFiction na Pád od Lauren Kate, však nie?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Nie, nie je. Ono sa to vlastneani nebude volať Pád a ona nebude Lucinda, len som ešte nevymyslela nič lepšie :D

      Odstrániť
    2. Aha, tak nič. Len vieš, videla som ten názov, Lucindu a bolo to o anjeloch... :D

      Odstrániť
  2. Príbeh sám o sebe by mohol byť sľubný (Pád od Lauren Kate som nečítala, takže neviem, koľko z tohto je tvoj vlastný nápad a koľko je prebraté z tej knihy), no z gramatického a štylistického hľadiska je tu dosť chýb. Hlavne čiarky, zbytočné a rušivé opakovanie slov, nespisovné slová (vypadá, vkuse, krídiel, vzdiaľuje, nevláda sa atď.) aj veľa chýb z nepozornosti (napr. veta "vystrie ruky a ja zrazu letíme na druhú stranu izby.") a aj logické chyby - keď si Lucinda pomyslí, že "nezaslúži si ju.", tak to vlastne znamená, že Lucinda je príliš dobrá pre Nathanjela. No následne sa dozvedáme, že vlastne Nathanjel je príliš dobrý pre Lucindu. Takže by tam malo byť "Nezaslúži si ho." A ešte taká drobnosť, na začiatku je Nathaniel, no potom už po celý Nathanjel.

    Každopádne, ak sa tieto chyby odstránia, myslím, že by z toho mohol byť slušný príbeh, treba len na tom zapracovať, hľadať synonymá a čítať to po sebe viackrát :) Držím palce.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. P.S.: ešte mi trochu prekážalo to striedanie prítomného s minulým časom. Pekným príkladom na to je napr. táto úvodná časť: "Lucinda naňho hľadí. Oči sa jej zaplnili hrôzou. Chytí Nathaniela za ruku. A vtedy to začne. Najprv na okrajoch svojich krídel zacíti bolesť. "
      Ak už si začala v prítomnom čase, prečo si v druhej vete nenapísala namiesto "sa jej zaplnili" radšej "sa jej zapĺňajú (alebo radšej napĺňajú)"? Je to také rušivé.

      Odstrániť
    2. Díki moc, to určite opravím :)

      Odstrániť
  3. Ani ja som nečítala knihu Pád, tak neviem posúdiť. Ako úžasné sa mi pozdáva to, že budú na úplne iných kontinentoch, a že Nathanjel nedopočul vetu do konca. Tomu hovorím napínavé :D.
    Nikdy nemám rada, keď je príbeh v prítomnom čase. Prekážalo mi to aj pri Hrách o život. Catty naprosto vystihla všetky muchy, takže kritika je zbytočná. Možno trochu klišovité dialógy. Ináč palec hore! :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)