streda 16. septembra 2020

Prvotina obľúbenej slovenskej autorky | Šéf môjho šéfa

Autor
– Michaela Zamari
Rok vydania – 2017
Počet strán - 368
Hodnotenie na Goodreads – 3,57/ 44

Anotácia
Sympatická a ambiciózna Nela má za sebou pohnutú minulosť. Budúcnosť však vidí ružovo – má prácu, ktorá ju baví, šéfa, s ktorým si rozumie, a nezáväzného priateľa s výhodami. Jej pokojný život sa nečakane otrasie v základoch, keď do firmy Predictors, kde pracuje, vstúpi jeden z jej vrcholových manažérov, Tomas Leroy.
Jeho prílišná náklonnosť k nej ju nielen desí ale okamžite v nej vyvolá množstvo otázok.
Kto je v skutočnosti šéf jej šéfa a čo je pravým dôvodom jeho príchodu? Čaká ju obdobie citových turbulencií alebo je len zbytočne podozrievavá? Zmätená Nela je odhodlaná dopátrať sa pravdy, ale na Leroya, je zdá sa, krátka....


***

Radujte sa, veselte sa, kričte hallelujah, lebo som to dočítala. Ja viem, že to bolo tak 28 hodín, odkedy som s ňou začala, ale mne to pripadá ako večnosť.
Do knihy som sa pustila preto, že knihy tejto autorky sú po celom slovenskom bookstagrame. Ale že všade. Samé nadšené ohlasy - často od bookstagrameriek, ktoré sa s autorkou kamarátia (aspoň to tak pôsobí) a ona im posiela knihy na recenziu. Takže som sa zamýšľala nad tým, či ide o kvalitnú knihu (aspoň vrámci svojho žánru), alebo ide o kamarátsku propagáciu (čo by nebolo nič nové - predsa len sa v knižnej komunite pohybujem roky.) Dávala som ale knihe férovú šancu a šla som do nej bez očakávaní.

Keď som na tretej (!) strane našla vetu Na hrudi jej spokojne oddychovali omamné prsia, z čoho vznikla hádam polhodinu dlhá Instagramova analýza (a dosť veľa ľudí sa mi k nej pridalo, i keď mi nikto nevedel vysvetliť, čo presne to znamená a ako by vyzerali nespokojne oddychujúce neomamné prsia), tak som tušila, že to bude problém (inak tú vetu mám už zaseknutú v mozgu a reálne si ju pamätám). A tak sa stalo, že som prvýkrát v živote zvýrazňovala slovné spojenia či celé vety v čítačke. Čoskoro sa k spokojným omamným prsiam pridali skvosty ako: vysoko inteligentný chodník, ,,Nevyzeráte ako niekto, kto pije vodu.", Ak by som práve nekráčala za Leroyom, tak by som prisahala, že toto je ten najkrajší interiér, čo som videla., vnútorný hrdina, Nenápadne som si dýchla do ruky a otestovala, či je to také zlé. Nebolo, ale nebolo to ani objektívne. či ,,Vážne si o mne myslíš, len to najhoršie?" Zamrzelo ma, že si myslí, že si o ňom myslím len to najhoršie. 
Nehovoriac o erotických scénach, kde jej jeho vztýčený parťák zabrnkal pod zadkom a potom si ju doslova nastokol na svoj krásny hladký ražeň, keď sa jej nohavičky začali napĺňať ako bazén v prvý letný deň.
A napriek tomu, že mám prečítaných cez tisíc kníh, neexistuje kniha, kde by som potrebovala vedieť v každom jednom momente, kde má kto čo na sebe. A toto nie je výnimka, hoci teda autorka so mnou evidentne nesúhlasí.
Nie som si istá, či táto kniha prešla akoukoľvek formou korektúry. Pokiaľ viem, toto bola prvá kniha od autorky, takže to beriem tak, že má šancu vypísať sa a zlepšiť sa - aspoň v to dúfam.
(Toto bolo prvé vydanie knihy - druhé je vraj opravené a učesané, takže aspoň v tomto ohľade snáď budete mať z knihy lepší dojem, ak sa do nej pustíte.)

Ďalším bodom, ktorý treba spomenúť sú problematické témy ako sexuálne obťažovanie - niektoré vety hraničili so znásilnením - a tu sú prezenované ako niečo romantické. Zhrňme si príbeh: v prológu Leroy uvidí Nelu a jej spokojne oddychujúce omamné prsia, je z nej úplne paf a keď sa stretnú o dva roky na to, tak si na ňu okamžite začne nárokovať a máme tu takéto vety: 
,,Teraz vás už nepustím." zakusla som si do pery a keď si všimol môj vystrašený výraz, pokračoval. ,,Teraz, keď viem, že vás doma nikto nečaká..." Strach mi nenaháňalo to, čo chce urobiť, ale skôr to, že mu v tom nedokážem zabrániť. 
Alebo: Pohľadom si pýtal povolenie. Akoby ho potreboval.
Romantika ako vyšitá, nie? *sarkazmus. 
A veta My sme spolu nespali a ja sa nemusím cítiť ako cundra? je čistý slut shaming, čo je celkom irónia v románe, kde je aj sex.

A keď už spomínam Leroya, môžeme prejsť na tému hlavné postavy. Nela je krásna a múdra - to je to, čo som si o nej zapamätala. Avšak, jej múdrosť tam bola len (opakovane) spomínaná - ani raz tam však nebola ukázaná.
Leroy to isté. Podľa Nely (a autorky) bol neskutočne krásny, vznešený (hahaha), múdry a sčítaný. K jeho "múdrosti" mám presne rovnakú poznámku ako pri Nele a sčítanosť si neviem ako vycucali z prsta, keďže ani jeden jediný krát nepadla reč na tému kníh. Taktiež vraj "pôsobil ako chlap, ktorého by chcela každá žena". Ja vám neviem, ale moje nohavičky sa nenapĺňajú ako bazén v prvý letný deň z chlapa posadnutého kontrolou, ktorý si myslí, že mu všetci padnú k nohám (žiaden dvojzmysel), ktorý nerešpektuje priania iných a ak ste naňho naštvaná, tak vám povie: ,,V piatok prídem. Ak sa so mnou nezačneš rozprávať, tak to dostaneš príkazom."
Povedala by som, že ma vytáčali obaja, ale nebolo by to celkom presné. To by totiž bola aspoň nejaká emócia. Bola som tak v polke knihy, keď som si uvedomila, že ma absolútne nezaujímajú - či by si kúpili králika alebo by padli z mostu - bola by to pre mňa rovnaká emocionálna reakcia. (Aj keď, často som z nich bola zúfalá, takže nejaká emócia tam predsa len bola.)
Aby som však len nekritizovala - vedľajšie postavy boli celkom fajn a zaujímavejšie, než tie hlavné. A najviac sa mi páčil Richard.

Jeden z najväčších problémov knihy je, že sa všetko deje bezdôvodne, lebo autorka sa tak rozhodla, ale väčšina situácii nemá nejaký vývin  a s tými informáciami sa už potom nepracuje. 
Napríklad ich "vzťah" - keď si odmyslíme, že tie postavy mali vlastne nulovú chémiu a vlastne sa dozvedáme len to, že Leroy je pekný a to vyzerá byť jediný dôvod, prečo sa vlastne Nele páči - tak nemal žiadny prirodzený vývin. Leroy príde do firmy, vidí dievča, o ktorom sníva dva roky, zíza na ňu a toto sa nejakým (akým?) spôsobom prehupne do nejakého vzťahu. Skrátka v jednom momente na seba kričia, ona je ním otrávená a v druhom momente mu už padá k nohám (a tu už je ten dvojzmysel).
A potom je tu téma potratu - hneď na začiatku knihy je spomínané, že Nela pred dvomi rokmi samovoľne potratila. Párkrát si Nela v priebehu knihy pomyslí, že to bol najhorší moment v jej živote a že je z toho zdevastovaná, ale autorka s tým ďalej nepracuje. Nepracuje s tým, ako je veľmi Nela poznačená po psychickej stránke - nič. Je to tam len opakovane spomenuté akoby mimochodom, ale asi podobne, akoby tam bolo spomenuté, keby si v detstve zlomila nohu. 
Nele tiež v jednom momente povie kamarátka, ktorá pracuje u Nelinho otca aký je jej otec zničený z toho, že Nela naňho v podstate kašle a že sa tak odcudzili. Nela je zhrozená, nadáva si, že je egocentrická krava a že to musí napraviť... a nič. Ani len mu nezatelefonovala a až do konca knihy nebol otec spomenutý. Tak načo vkladať takúto "dejovú linku", ak sa s ňou ďalej absolútne nepracuje?!
A to nehovrím o tom, že okolo strany 300 je tam nový "zvrat", ktorý Nela rieši 30 strán a predsa sa z toho takmer nič nedozvieme. 

Polhodinu sa tu už snažím vymyslieť niečo, čím by som recenziu zjemnila a hľadala som teda pozitíva knihy. Okrem toho, že vedľajšie postavy boli fajn a obálka je obstojná mi napadá iba to, že tam boli spomenuté asi tri veľmi dobré pesničky. Ani neviem, akej cieľovej skupine by som mohla túto knihu odporučiť - možno ženám, ktoré nemajú skoro nič prečítané? (Ako keď som ja čítala Evitovky, keď som mala 13-14?) - takže sa vzdávam.
Masochisticky sa však pustím aj do dvojky, keďže ho mám poruke. Pretože dúfam, že budem vidieť určitý pokrok v tvorbe. Michaela vyzerá byť naozaj milá a sympatická a tak sa touto recenziou nesnažím uškodiť jej, ani vás od kníh priamo odradiť. Vlastne by ma tešilo, keby sa mi v budúcnosti dostala do rúk kniha od nej, ktorú by som vám mohla odporúčať. (Snažím sa totiž rozšíriť si obzory v súčasnej slovenskej literatúre). Táto to však nie je. 

2 komentáre:

  1. Takéto slovné spojenia... to je akoby autori chceli silou mocou urobiť nové 50 shades tak rozvinú súvetia až moc kreatívne, že je to vlastne nereálne. Ja všeobecne nevyhľadávam takéto knihy o sexe. Prečítala som len 50 shades a to proste malo svoj čas a už nikdy sa k tomu nevrátim :D Ale žeby som dobrovolne siahla po takýchto typoch kníh, to už nie je moje kafe :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. 50 shades je literárny skvost najvyššej kvality hodný Nobelovej ceny za literatúru vedľa tohoto 🙈 tiež takéto knihy zvyčajne nevyhľadávam, no občas mám aj na také chuť.

      Odstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)