Na vine sú hviezdy (John Green)

Originálny názov - The Fault in Our Stars
Vydavateľstvo - Ikar
Rok vydania - 2013
Väzba - hardcover
Počet strán - 240

Anotácia

Odkedy Hazel v trinástich rokoch diagnostikovali rakovinu štítnej žľazy v štvrtom štádiu, pripravovala sa na vlastnú smrť. Potom sa stal medicínsky zázrak a metastázy v pľúcach sa jej zmenšili. Odvtedy nechodí do školy, nemá priateľov a nevie, ako vyzerá normálny život, lebo je hadičkami pripútaná ku kyslíkovej fľaši a užíva silné lieky, aby sa nádory nerozširovali ďalej. Na nenávidenom stretnutí podpornej skupiny pre pacientov s rakovinou však spozná Augusta Watersa, ktorý má štýl, rakovinu na ústupe a oči len pre ňu. S ním začne objavovať dosiaľ nepoznaný svet lásky na pomedzí života a smrti.

Obálka

Dúfala som, že ak sa k tejto knihe dostanem, tak v tom peknom Yoli vydaní. Ale obálka by obsah nezachránila, takže je to fuk. Som rada, že som si to kvôli nej nezháňala.

***

UPOZORNENIE! ČÍTAŤ NA VLASTNÚ ZODPOVEDNOSŤ:

(Pretože je dosť pravdepodobné, že nejakých ľudí ňou naštvem. Ale za svoj názor sa nehodlám ospravedlňovať a stojím si za ním).

Ešte pred pár mesiacmi som vyhlasovala, že túto knihu nebudem nikdy čítať, pretože sa mi nepáči to, že je kniha postavená deťoch, ktoré sú choré na rakovinu. To bol taký môj hlavný dôvod. Tiež ma absolútne nelákala anotácia. Potom som však narazila na niekoľko negatívnych recenzií a paradoxne tie ma dotlačili k tomu, aby som si knihu prečítala, pretože ma zaujímalo, aký názor na ňu budem mať ja, keď si získala srdcia miliónov čitateľov. Názor, ktorý bude postavený na viac, než len predsudkoch. Nešla som do knihy vyslovene z tým, že bude zlá a že sa mi nebude páčiť. Naozaj som jej chcela dať reálnu šancu získať si ma. I keď je fakt, že som dúfala, že sa tak nestane, lebo by som musela priznať, že som sa mýlila. Nerada sa mýlim.

Našťastie to nie je nutné.

Pred pár mesiacmi som publikovala istý článok, v ktorom som sa venovala tejto knihe a v ktorom som vravela, že nechápem, ako môžu ľudia toto čítať. Rakovina nie je žiadna sranda a vyhľadávať knihy s takouto tématikou mi prišlo hlúpe. Takého je dosť v reálnom živote. (To máte len krátke zhrnutie, nakoľko som ho potom vymazala). Mnohých som si tým článkom pohnevala a hlavné argumenty proti mne boli tieto:

1. Knihu som nečítala a teda nemám právo kritizovať (Dobre, to chápem, lenže fakt je, že na internete je sloboda názorov. A teraz už môžem).

2. Kniha vraj nie je o rakovine, ale o životných hodnotách, láske a podobne. O tom, ako sa dá užívať život, aj napriek tomu, že vám ho už veľa neostáva. 

A s tým ja naozaj nesúhlasím. Strašne dávno som čítala knihu Skôr než zomriem. Tú knihu si už nepamätám, ale tam mala hlavná hrdinka tiež rakovinu a tá sa snažila užívať si život a spĺňať si sny. Tu Hazel fňukala, že nevie ako dopadol škrečok z jej obľúbenej knihy a že by najradšej zomrela, len nechcela raniť rodičov a Gusa. Lebo ako beznádejný prípad rakoviny ich vôbec neraní, keď vidia, že trpí.... Takže áno. Toto bola len kniha o rakovine dvoch detí. 

,,Prečo sa niektoré veci jedia iba ráno? Kedy si praženica vydobila exkluzívnu raňajkovú pozíciu? Keď si dáte na chlieb slaninu, nič sa nedeje. No len čo si na chlieb dáte vajíčko, bum ho, už sú to raňajky."

,,Až sa vrátiš, dáme si raňajky na večeru. Dohodnuté?"

,,Nechcem jesť raňajky na večeru. Chcem si dať praženicu na večeru bez toho, aby si niekto myslel, že jedlo obsahujúce smažené vajíčka sú vždy raňajky, aj keď sa podáva na večeru."

Človek by si myslel, že tie všetkými vychvaľované postavy budú teda super, prirastú mi k srdcu, bla bla... 

Hazel je všade opisovaná ako nadpriemerne inteligentná slečna. A aký bol najväčší problém tejto "nadpriemerne inteligentnej" ťažko chorej slečny? Prečo sa jedáva praženica len na raňajky. A po knihách boli jej druhým koníčkom reality shows. Takže Hazel na jednej strane plodila jednu filozofickú múdrosť za druhou, vo svojich šestnástich rokoch študovala vysokú, lenže takú ju urobil navonok autor. Miestami som však nad jej blbosťou krútila hlavou. 

Nehovoriac o tom, že prvú polovicu knihy strávila tým, aký je Augustus sexy, úžasný, božský, ,perfektný, dokonalý... a nikdy by som nepovedala, koľkými prídavnými menami sa to dá opísať. 

Miesto toho ma štval už už od začiatku. Normálne som sa tešila na koniec. Tá jeho posadnutosť metaforami, tá sprostá cigareta, ktorú vkuse žužlal ako dieťa cumeľ, celá jeho osobnosť. Väčšinu času som mala chuť ho ovaliť žehličkou. Tou starou, železnou, babka by ju ešte niekde mala mať. 

Mojou obľúbenou postavou sa stal Hazelin plyšový medvedík Modrinka, ktorý tam bol spomínaný asi štyri krát a skvelo som sa bavila na jeho mene. Keby sa volal Rakovinka, tak je to brutálny čierny humor!

,,Je to tým, aký si sexi."

,,Úplne viem ľudí oslepiť."

,,Isaaca dokonca oslepil naozaj."

(Ten ich humor o Isaacovi bol proste nechutný. A vraj kamaráti.)

Kniha je vraj neskutočne krásna, smutná, emotívna a vtipná. Ehm... 

Neviem ako vám, ale mne moc vtipné nepríde, keď si niekto robí srandu z kamarátovej slepoty.

Jedna jediná scéna vo mne vyvolala súcit. Z celej knihy, ktorá bola vystavaná tak, aby súcit v čitateľovi vyvolávala. A to bolo stretnutie s Van Hautenom, kedy som sa do nich dokázala vžiť. Inak to mnou ani nepohlo. Viete čo? Trištvrte dielov Doctora Who je emotívnejších než toto. A to je pritom sci-fi seriál. Aj by som vám ich vymenovala, ale to by bolo nadlho. Tam som zažila omnoho horšie.

Toto možno bolo istým spôsobom smutné, ale so mnou to nič nerobilo. Mne zomrel na rakovinu niekto blízky. Takže nejaké fiktívne charaktery, ktoré som navyše ani nemala rada ma nedojmú.

A ten koniec... To vás naozaj šokoval? Jasné, ja som ho vedela už strašne dávno, ale veď autor naň čitateľov pomaly pripravoval!

Pokiaľ chcete naozaj niečo pekné a emotívne, tak stiahnite po If I stay alebo Šťastnej sedmičke. Toto bolo vyslovene citové vydieranie. 

A čo mi strašne prekážalo, bolo Augustusove oslovovanie Hazel celým menom. ,,To nič, Hazel Grace. Áno, Hazel Grace. Ahoj Hazel Grace." Gŕŕ.

Inak viete aká je najlepšia téma na rozhovor pri rande? Rozoberať miesto, kde budete pochovaní! A v čom budete pochovaní. To len pre inšpiráciu, keby vám niekedy reč stála. 

,,Ak mám byť úprimná, to, čo si urobil Monike od teba nebolo veľmi pekné."

,,Čo som ja urobil jej?"

,,Veď vieš, že si oslepol a tak."

,,Za to predsa nemôžem."

,,Nevravím, že za to môžeš. Vravím len, že to od teba nebolo pekné."

(Áno, toto povedalo to neskutočne inteligentné dievča svojmu kamarátovi.)

Zhrňme si pozitíva. (Toto bude asi najkratší odsek).

Autor vie písať. Napriek tomu, že táto kniha sa mi absolútne nepáčila, tak Green rozhodne nie je zlý autor. Tiež sa tu vyskytovalo niekoľko pekných myšlienok a sem-tam sa vyskytla aj nejaká tá vtipná hláška. Nebolo ich veľa, ale bolo. Tiež tie filozofické pasáže boli niekedy naozaj dobré. Takže trošku svetlých chvíliek tam bolo. Len nedostatočne.

A čítalo sa to celkom rýchlo. Keď som sa tomu nevyhýbala, že.

Naozaj netuším, čo na tejto knihe každý vidí a prečo má tá kniha také vysoké hodnotenie. Nebolo na nej nič výnimočné. Môj názor ostáva rovnaký, ako bol od prvého momentu, kedy som knihu videla. Len som si ju vyskúšala na vlastnej koži. A síce som od knihy nič nečakala, ale ani náhodou som nebola milo prekvapená. Napriek tomu som sa rozhodla dať autorovi ešte jednu šancu. Lebo táto kniha ma od začiatku nelákala, ale Papierové mestá ma zaujali na prvý pohľad, takže verím tomu, že budú mnohonásobne lepšie, než toto. Toto bolo len 240 strán citového vydierania. Takže idem citovať Hazel: ,,Knihy o rakovine sú nahovno." Aspoň v niečom sa zhodneme.

Kam ďalej? 

• Papierové mestá
• Will Grayson, will grayson
• Kam zmizla Aljaška 
• Nech sneží