2. Príbeh ktoréhokoľvek predmetu v mojej izbe

A je tu druhá úloha tejto výzvy. Môj prvý článok (s ktorým som vážne spokojná), nájdete na tomto mieste. Teraz je téma Príbeh ktoréhokoľvek predmetu v mojej izbe. Tu som dlho rozmýšľala, čoho príbeh napíšem. Nakoniec ma napadol príbeh mojich slúchadiel. Tak si to... užite? Bolo to rozhodne zaujímavé písanie. Ale bavilo ma to.


Ani neviem, ako dlho sme ležali na polici v obchode, kým si nás všimol jeden pán a doniesol nás svojej dcére. Varoval nás, že slečna má veľkú spotrebu slúchadiel, ale chceli sme to risknúť. Napriek tomu sme sa na nový život tešili. Radšej niekomu slúžiť, zažiť možno kratší život, ale plný hudby, než samé ležať a zapadať prachom. A ak nie, tak ktovie aké individuum by si nás vzalo. Možno by som musel trpieť tým. že by cezo mňa prúdil nejaký rap. Tfuj. To by bolo utrpenie. Našťastie to nebol prípad tej sympatickej slečny, ktorá nás nakoniec dostala na narodeniny. Bol teplý letný deň, deň letného slnovratu a náš príbeh sa začínal. Až vtedy nám začal skutočný život. Dovtedy... dovtedy sme žili len v takom polospánku. 
Obávali sme sa, že nás nebude chcieť. Naše obavy sa našťastie nevyplnili. 
Prežili sme spolu niekoľko pekných mesiacov. Využívala nás kedykoľvek to bolo možné, nedala na nás dopustiť. S nami spoznávala novú hudbu, pesničky, ktoré si zamilovala a počúvala stále dookola. Pomáhali sme jej, keď nám bolo najhoršie. Hudba, čo cez nás prúdila bola častokrát to jediné, čo jej dokázalo zdvihnúť náladu, keď ju niečo naštvalo, keď sa cítila mizerne a celý svet videla v tmavých farbách. 
Vďaka nám videla rôzne príbehy. Pozerala s nami seriály, filmy. Robili sme jej spoločnosť, keď sa nevedela dočkať novej série Doctora Who, ale aj iných seriálov. Boli sme s ňou, keď včera nadávala na koniec filmu Single man, lebo ju naštval koniec. Aby sme boli úprimné, tak aj nás. Boli sme s ňou každú cestu do školy a zo školy. Boli sme s ňou, keď sa konečne zúčastnila dvoch knižných zrazov. Boli sme s ňou počas nekonečnej cesty do Martina. Boli sme s ňou... stále. Nech išla kdekoľvek, čo i len do obchodu, vždy sme jej robili spoločnosť. 
Lenže nič netrvá večne. Ani náš život. Umierame. A to nás štve. Prirástla nám k srdcu, nechceme ju opustiť. Nechceme, aby bola nútená nás nahradiť. Pretože ona nás potrebuje. Ale my starneme. Zvuk už nie je taký plynulý, ako bol. Len v istých polohách fungujeme tak, ako máme. Je to ťažké. Pre nás aj pre ňu. Ale zatiaľ to funguje. Snažíme sa. A snáď ju ešte budeme nejakú tú chvíľu sprevádzať.
Nerozpráva o tom. Nechce nás zraniť. Lenže my raníme ju. Láme nám to srdce (áno, aj slúchadlá majú srdce... srdcia.). Ale čo s tým spravíme? Zatiaľ sa držíme pri živote len silou vôle. Ktovie, koľko nám o tak ešte bude fungovať?
Prežili sme však krásny a plnohodnotný život. A ďakujeme za to jej. Radšej krátky, ale užitočný, než keby sme žili dlho a ona by nás používala tak raz mesačne. Nikdy na ňu nezabudneme.

The hourglass in pieces, dashed to the wall
The future is over
Tomorrow's been slipping away
And nothing remains.
(Avantasia - The Story Ain't Over)