Ten pohľad mi vyrazil dych!

Písali sme dnes v škole sloh. Vyberali sme si zo štyroch tém a táto bola najlepšia. Aj tak je pre mňa rozprávanie najlepšie. A nakoľko som s tým spokojná, rozhodla som sa to zverejniť :) 

V prvom rade je to niečo úplne iné.

Sedeli sme v autobuse, keď som sa ozvala:„Mami? Máme napísať sloh na tému Ten pohľad mi vyrazil dych. Chcela som sa vyhnúť takým tým klišoidným opisom prírody, krásnych výhľadov a podobne. A tak som sa šla sústrediť na negatívnu stránku a išla som písať o autonehode. Mal to byť príbeh o dievčati, ktoré príde vinou autonehody o svojich rodičov. Lenže som trikrát začala a nedokončila som ani jednu verziu. Nebola som s tým spokojná. A tak ma napadlo - nemáš nejaké nápady?" 

„Prečo niečo také smutné? Môžeš to predsa poňať nejako vtipne," odpovedala. „Niečo ako: Pozrela som sa na svoj výpis účtu a ten pohľad mi vyrazil dych. Alebo ak chceš menej tragicky, tak napríklad: Pozrela som sa na výpis účtu svojho potencionálneho manžela a ten pohľad mi vyrazil dych."

15. Ľubovoľný útvar inšpirovaný tvojou obľúbenou piesňou

Nemám obľúbenú pieseň. Nie, to je zle. Mám ich až priveľa, to je ten problém. Chvíľu trvalo, kým som vybrala práve túto. Ona vlastne sama o sebe rozpráva príbeh, možno to teda nie je najšťastnejšia voľba, ale tak... Je to taký prequel k nej.

14. Rande naslepo písané v prvej osobe

Nápad na túto poviedku som vymyslela veľmi rýchlo. Horšie to bolo s prevedením. Lebo tie dialógy ma raz zabijú... O čom sa baviť, aby to znelo prirodzene? Chápete... :D 
Ale snáď sa mi to aspoň trošku podarilo, no.

13. Akákoľvek báseň

Nerada píšem básne. Vážne. Vôbec mi to nejde. A preto som si povedala, že budem trochu podvádzať. Nechcela som túto tému preskočiť, ale ani vymýšľať niečo nové... Takže. Túto tu som napísala asi v trinástich. Je to jedna z asi troch básni, čo som kedy napísala. A mám ju rada. Teda je fakt morbídna a divná, ale... stále sa mi páči.
Áno uznávam, morbídna a divná som aj ja.

12. Príbeh, v ktorom použiješ cestovanie časom

Pri tejto úlohe som mala rovnaký problém ako Arvari. Musela som sa snažiť, aby sa to nezvrhlo na fanfiction k Doctorovi, to by nedopadlo dobre :D
Mala som aj iný nápad, ten, ktorý som kedysi vymyslela pre knihu (a napísala som len prológ), ale dobré dva týždne som to tu mala zbytočne rozpísané a bolo to fakt zlé...
Takže som si to opäť poňala tak trochu po svojom, hoci Doctora som predsa len použila. Trošku.
Avšak to tiež nevyšlo úplne podľa mojich predstáv. Nepatrí to k mojim najlepším poviedkam. Ale snáď sa to bude páčiť aj tak...

11. Postav sa strachu čelom

Postav sa strachu čelom? Hmmm... Fajn, je jasné, že rozhodne nehrozí, že by bola poviedka o mne. Alebo nejaký môj životný príbeh. Ja som totiž zbabelec :D Čo je celkom irónia, nakoľko si na blogu nikdy nedávam servítku pred ústa.
Každopádne je tu jeden nápad, ktorý som spracovala. A je to po dlhej dobe poviedka, s ktorou som naozaj spokojná. Snáď sa teda bude páčiť aj vám. Takže eh...

10. Napiš o mieste, ktoré chceš navštíviť

Možno je to tým, ako príšerne skoro toto píšem. Každopádne nápad som predsa len dostala. A poňala si to trochu po svojom.
Je to vlastne príbeh môjho života.
Teda rána. 
Tohoto rána.
A tých ostatných.
Nie je to poviedka. Nie je to nič. Len trocha textu, ktorý vyplodil môj unavený mozog.
Ehm.

9. Oceán

Téma Oceán neznela moc dobre, ale nakoniec som predsa len dostala nápad. Hoci nakoniec to dopadlo úplne inak, než som pôvodne plánovala. Takže snáď sa bude páči :)
Nehovoriac o tom, že som myslela, že to snáď nikdy nedokončím .Zasekla som sa totiž tak na týždeň-dva a nevedela som pokračovať. V Bloggeri som to otvorila tak päťkrát. A vzápätí radšej zavrela po desaťminútovom sledovaní monitoru bez čo i len jedného nového písmenka. Takže som nikdy nebola pyšnejšia, že som niečo dokončila.Hoci to nie je ani zďaleka to najlepšie z mojej tvorby.
Ale ja som to dokončila. Neviem tomu uveriť! :3

8. Príbeh na motív sna, ktorý sa mi sníval

Ale fakt je to len motív a nie sen, hej? Ten si žiaľ už celý nepamätám, škoda, že som si ho nezapísala. Hoci tak trištvrte som si prekvapivo vybavila. Alebo domyslela. V podstate si moja hlava vysnívala mix rôznych vecí. To, že je to divné nie je tak úplne moja vina :D Ale popravde, šialenejšiu poviedku som ešte nepísala. A hoci ma potrápila, pri jej písaní som sa pobavila.

7. On a ona sa zrazili v knižnici. Popíš situáciu

Viete, čo je úžasné? *irónia*. Dnes som prišla na nultú a zistila som, že odpadla. Hlavne, že to včera na suplovačke nebolo. Ani na nete. Naozaj netuším, či to tam dopísali večer, alebo skoro ráno. Irónia je, že na tom papieri nie je odpadlo, ale doma. Takže ja som vstávala nechutne skoro nato, aby som si potom len posedela v šatni/vo vestibule. Ešteže o tom nevedel nikto zo spolužiakov. Viete, aká vytočená som bola? Myslela som, že niekoho zabijem. To by som sa cítila lepšie. Hoci by mi to nepomohlo k únave.
Ešteže už len zajtra a potom do dvanásteho voľno :3 (Deviateho a desiateho máme riaditeľské... júúú!)

Každopádne koniec môjho sťažovania, ideme na poviedku :) Najprv som chcela spraviť prvé stretnutie, kde si pozrú do očí, bla, bla... Potom som dostala iný nápad.

6. Ako sa mohla udalosť včerajšieho večera vyvinúť inak

Táto téma mi na dnes dokonalo sedí. Včera som totiž bola na chate.
Prvýkrát.
Kamarátka oslavovala osemnástku :)

5. Príbeh začínajúci slovami "Myslel som, že som videl..."

Naozaj netuším, ako sa z tej témy stalo toto. Trochu depresívne, trochu hlúpe. Stačil k tomu jeden ufňukaný status na nejakej bezvýznamnej facebookovej stránke.
No a ja, keď som prišla s "geniálnym" nápadom spracovať to. Trochu inak.

4. Len dialógy

Po pár dňovej prestávke tu mám ďalšiu úlohu. Akosi ma to začalo baviť. A to som si myslela, že to bude o ničom. Tie moje dialógy, nie výzva. Nikdy mi moc nešli. Teda niežeby som ich skúšala nejako často, ale skúšať som skúšala. A pri tomto... ani som si nemyslela, že budem mať nejaký nápad. Našťastie včera v posteli som jeden dostala a vzniklo z toho toto. Snáď sa bude páčiť. Ja som spokojná :)

3. Báseň, v ktorej použiješ tieto slová: modrá, nedôvera, polovica, brnknúť

Tejto úlohe som sa vyhýbala... dlho. Ja proste na básničky nie som. Nevyžívam sa v ich čítaní a už vôbec nie je v písaní. Lebo ak niečo neviem písať, tak sú to básničky. Takže sa o to ani nepokúšam. Ale toto bola prekvapivo zábava :D

Zajtra zomrieš

Tak som zas napísala jednu poviedku. Základný koncept som vymyslela vlastne ešte asi v dvanástich-trinástich a tá poviedka bola príšerná. Tak som si povedala, že to celé prerobím. Dopadlo to takto. Problém však je, že s tým stále nie som vôbec spokojná a tak by ma zaujímalo, čo na to vravíte vy. Ja ako kritický čitateľ (a autor) neviem, či by som to čítala, keby to napíše niekto iný... Respektíve, prečítať by som to možno prečítala. Ale či by sa mi to páčilo... Som celkom spokojná s prvými dvoma odstavcami. Ten zvyšok... Ehm...
Inak ten spomínaný múdry muž je Doctor. Len som z toho nechcela spraviť fanúšikovskú poviedku.
Takže sa teším na vaše názory.


Nikto by nemal dopredu poznať svoj osud. Jeden múdry muž raz povedal, že ak by ste vedeli, čo vás čaká, tak je to dané a vy to nijako nezmeníte. Akoby to bolo vryté do kameňa. Je to vaša budúcnosť a bodka. Vezmite si napríklad výber nejakej školy. Vysokej, strednej, to je fuk. Tak či tak je to rozhodnutie, ktoré ovplyvní váš život istým smerom. Pokiaľ by ste zistili, že pôjdete na školu A, tak tam pôjdete. Vaše rozhodnutia, váš doterajší život k tomu v tejto chvíli vedie a vy už nemáte iné možnosti. Ak však svoju budúcnosť nepoznáte, tak máte nekonečné množstvo možností. Váš život sa môže vyvíjať nespočetne veľa smermi. Možno predsa len skončíte na tej škole A, ale možno niekde úplne inde. Vaše rozhodnutia vás môžu doviesť niekam inam a vy sa môžete stať niekým úplne iným. Nevedomosť je tu sloboda. Svoju budúcnosť máte vo svojich rukách.  Ja som však také šťastie nemala. Dozvedela som sa svoju budúcnosť a tá bola zrazu daná. Utekanie bolo márne. 

2. Príbeh ktoréhokoľvek predmetu v mojej izbe

A je tu druhá úloha tejto výzvy. Môj prvý článok (s ktorým som vážne spokojná), nájdete na tomto mieste. Teraz je téma Príbeh ktoréhokoľvek predmetu v mojej izbe. Tu som dlho rozmýšľala, čoho príbeh napíšem. Nakoniec ma napadol príbeh mojich slúchadiel. Tak si to... užite? Bolo to rozhodne zaujímavé písanie. Ale bavilo ma to.

Hrejivá výzva - Miesto, ktoré milujem

Tak som sa rozhodla tiež zapojiť do tejto výzvy. Písanie ma baví, hoci mi to nejde až tak, ako by som chcela, ale tak skúšať môžem, že. A už som dlho nepísala, najvyšší čas (znova) začať). Hlavne to berte s rezervou :)
Všetky informácie o projekte nájdete na tomto mieste.

Ako prvá téma je Miesto, ktoré milujem. Obávam sa, že to bude presne také egoistické, ako si myslím. A možno nie. To nechám na vašom uvážení.
Na druhej strane by bola druhá možnosť posteľ. A o tej som naozaj nevedela, čo písať :D
Takže uhm... užite si to?
Každopádne by som ocenila váš názor.

Kúzelné obdobie

Nedávno som sa zapájala do súťaže, do ktorej som napísala poviedku. Bolo to na tému Jarné čítanie. Tej témy som sa pôvodne bála, ale napokon som si s tým nejako poradila a čosi pozliepala dokopy. A vzniklo toto, no.
Je to iba také kratučké, ale hádam to nie je úplná katastorofa... Dúfam :)

Zvalím sa do trávy. Všade ticho a pokoj. Som tu len ja v objatí lesa. A moja knižka. Jarné lúče slnka mi zahrievajú pokožku, keď sa ponorím do prvých stránok. Usmejem sa. Jar prichádza aj do kníh. Nesťažujem sa. Milujem jar. To krásne obdobie medzi treskúcou zimou a neznesiteľnými horúčavami. Obdobie, kedy všetko rastie a farby sú hneď jasnejšie.

Zatváram oči. Sústreďujem sa na spev vtáčikov a upadám do sna.

Prebudím sa na podozrivo známom mieste. Vysoké veže sa ťahajú až k oblohe a predo mnou sa rozpína jazero. Prechádzam popri Zakázanom lese, Hagridovej chatrči a zastavujem pri Zúrivej vŕbe. Jej konáre sa ohýbajú napriek neexistujúcemu vánku a ja tam zbadám zvyšky modrého lietajúceho auta. Ale čo ma udivuje je to, že je v rozpuku. Predsa len som si vždy predstavovala, že je ponurá a strašidelná. Jar zavítala aj do môjho sna. Na miesto, ktoré som vždy túžila navštíviť. Rokfort sa nado mnou čnie v celej svojej kráse a ja som šťastná. Cítim sa tak dobre, ako nikdy predtým. Mohla by som tu ostať naveky. Ja a...

Nikto? Až teraz si uvedomím, že tu nikto nie je. Ešte som tu nikoho nestretla, nie sú tu nijaké zvuky okrem šušťania konárov. Nijaký smiech, nijaké rozhovory, nič.

Akonáhle si to uvedomím, všetko sa ako šibnutím čarovného prútika zmení. Všetok chýbajúci ruch sa zrazu objavil. A zmenilo sa aj miesto, kde som stála.

Opäť som sa zjavila pri Hagridovej chalúpke, ale tentokrát tu nie som sama. Vonku sedeli Harry, Ron, Hermiona a... Katniss? Čo tu tá robí?

Všetci štyria mali na kolenách položené veľké knihy, ale Harry a Ron sledovali radšej Hagrida, ktorý v záhone presádzal tekvice.

„Túto sezónu opäť vyhrali Kudleyovské kanóny,“ tešil sa Ron.

„Ron! Máme sa učiť! Koncoročné skúšky sú už o mesiac a ty ešte stále nevieš, aký je rozdiel medzi prilbicou žltou a prilbicou modrou!“ zahriakne ho Hermiona.

„Že je každá inej farby?“ tipuje Ron.

Hermiona nestihla odpovedať, lebo zo Zakázaného lesa sa zrazu vynorili Rose Hathawayová, Jace Wayland, Percy Jackson a Adrian Ivashkov. Všetci traja si niesli knihy a ja neviem, čo ma zarazilo viac. Či ich prítomnosť, alebo to, že si nesú knihy. Obzvlášť Adrian.

A potom šlo už všetko v rýchlom slede. Moja myseľ sa zbláznila. Ledva som stihla registrovať, čo sa deje. Asi sen budem musieť reklamovať u Pána snov, lebo toto proste...

Zrazu som stála uprostred jazera. Na brehu stála Bellatrix, luskla prstami a ja som sa ponorila do vody.  Miesto topenia som sa však ocitla na Astronomickej veži. Tam na mňa čaká Malfoy , ktorý ma okamžite sáca dolu a mňa zachytí TARDIS. Vyloží ma pred tabuľou s nápisom Forks a skoro ma zrazí akýsi šialený motorkár.

Vyľakane sa prebudím a poobzerám sa naokolo. Stále ležím v tráve a na mne je položená kniha. Otvorím ju na náhodnej strane a zrak mi padne na poslednú vetu. Usmejem sa.

Zdvihnem sa zo zeme, aby som sa mohla pobrať domov a v hlave mi znie tá posledná veta:

Jar je proste kúzelné obdobie.

Nemôžem inak, ako súhlasiť. 

Narodeniny, poviedka... a tak.

Tiež máte niekedy pocit, akoby sa váš život zasekol v časovej slučke, akoby v jednom nemennom kruhu, z ktorého sa len tak ľahko nevymotáte? Že väčšina dní je ako jeden? Niežeby som nebola viac menej spokojná, ale občas to lezie na nervy. Je to ako rovná cesta bez zákrut. Respektíve, zákrut je fakt máličko. A prečo to vlastne spomínam? Dnes mám narodeniny. 17 rokov. A tak nejako úprimne dúfam, že tento rok bude lepší. Och bože, tá moja naivita je roztomilá...
Knihy už mám nakúpené, tento mesiac som si kúpila päť kníh, takže som spokojná. A už si zase dlho nič nekúpim :D Dnes ešte rodičov a brata budem nútiť pozerať Frozen, ktoré ešte nevideli, zatiaľ čo ja si dám milý re-watching. A tak :D
Každopádne, dnes som chcela písať recenziu, ale nakoniec som si to tak nejako rozmyslela. Povedala som si, že vám konečne ukážem jednu poviedku, ktorú mám už asi polroka v počítači a ktorá ale zrejme nesadne každému. Aby bolo jasné, nechcem tu nijaké hnusné, homofóbne komentáre. Dúfam však, že ostatným sa bude páčiť a že tu budú nejaké reakcie na ňu. Aj keby negatívne.

Moje výtvarné diela... ehm...

Dnes som sa vás na FB pýtala, či by ste chceli vidieť niečo z mojej výtvarnej tvorby, keď už chodím na tú umeleckú školu... TO ALE NEZNAMENÁ, ŽE VIEM KRESLIŤ!!! To rýchlo pochopíte :D Ono... niekedy sa čosi zadarí, ale vo väčšine prípadov nie. Takže tak.

A som si plne vedomá, že som chcela dnes pridať recenziu na Scarlet, ale očividne si musíte počkať do zajtrajška... 

Kresba pastelkami a ceruzkami na tému zviera.
1. ročník