Blížila sa zima a vojna bola stále v plnom prúde. Netuším, ako som sa na to mohol nechať nahovoriť. Opustiť svoju rodinu a ísť bojovať na front. Vtedy to znelo ako fajn dobrodružstvo. Výpadok zo zabehnutého stereotypu. Celý môj život pozostával z práce, starania sa o deti a svojho otca. Potreboval som zmenu. Nuž, nie nadarmo sa hovorí, že človek si začne vážiť toho čo má, až keď to stratí.
Samozrejme, očakávalo sa, že o takomto čase už bude dávno po vojne a my sa vrátime domov. Naše naivné predstavy, že sa všetci vrátime zázračne živí a v plnej sláve. Predstavovali sme si, že sa vrátime ako vojenskí hrdinovia, ktorí ubránili svoju vlasť v mene kráľovnej. Ale veci nikdy nevychádzajú podľa predstáv, že.
Veci sa zmenili. Väčšina vojakov z môjho pluku je mŕtva. Bol to nečakaný útok, priplížili sa vtedy, keď sme to najmenej čakali. Je nás len hŕstka tých, čo prežili. Moji priatelia sú mŕtvi. A pokiaľ prežijem, budem musieť čeliť smútku ich rodín. Nemému obviňovaniu. Lebo ja som nažive a ich drahí nie.
Nebude to ľahké. Nechcem však, aby trpela aj moja rodina. Z vrecka vytiahnem ich fotku. Celú tú dobu ju nosím so sebou. Moja maličká už nebude tak úplne maličká.
Musím ísť domov. Musím sa vrátiť. Vidieť opäť svoju rodinu. Vynahradiť im svoju neprítomnosť. A nikdy ich už neopustiť.
Je načase navštíviť kráľovnú...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem vám za každý komentár :)
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.