14. Rande naslepo písané v prvej osobe

Nápad na túto poviedku som vymyslela veľmi rýchlo. Horšie to bolo s prevedením. Lebo tie dialógy ma raz zabijú... O čom sa baviť, aby to znelo prirodzene? Chápete... :D 
Ale snáď sa mi to aspoň trošku podarilo, no.


Po tom, čo ma mama zoznámila aspoň s dvadsiatimi chlapmi (veď viete, synovia či bratranci jej kamarátok a kolegýň, jej mladší kolegovia...) a ja som neprejavila ani o jedného z nich záujem, musela som s farbou von. Mama to neniesla ľahko. Myslím, že ju ani tak netrápil fakt, že som lesbička ako ten, že sa nedočká vnúčat. Holt, naozaj nemôžem za to, že som jedináčik. Ani za svoju orientáciu. Vlastne som v tom všetkom úplne nevinne.

Vyrovnala sa však s tým. Po niekoľkých mesiacoch a mnohých prebdených nociach, ktoré preplakala. Teda predpokladám. V tom čase sme obmedzili komunikáciu na minimum. Ja som jej prítomnosť tiež nevyhľadávala. Nechcela som čeliť jej sklamaniu.

Napokon sa s tým zmierila a všetko bolo po starom.

Doslova.

Mala som to tušiť, keď mi zatelefonovala a sladkým hláskom povedala, že má pre mňa prekvapenie. Neznelo to dobre. Mamine prekvapenia väčšinou nikdy nedopadli dobre. Ale šla som.

Ako som mohla vedieť, že sa mama svojej roli dohadzovačky nevzdá? No dobre, mala som to vedieť, poznám ju. Ale aj tak to bolo... kvapku nečakané, no.

Takže som prišla do kaviarne, v ktorej sme sa mali stretnúť... Nebola tam. Miesto toho som za svojim chrbtom začula neznámy hlas. „Ty budeš Mirka, však? Vypadáš presne tak, ako mi ťa tvoja mama opísala.“

Otočila som sa. Ryšavé vlasy, zelené oči... pehy. Bola naozaj rozkošná. Takže nápad, že by som odpovedala nie a odišla skôr, než sa stihne opýtať niečo ďalšie som zavrhla skôr, než ma napadol. No, skoro. Ale zavrhla som ho tak ako tak. Takže na tom vlastne nezáleží.

„Prepáč, že som ťa takto prepadla, ale tvoja mama ti nechcela prezradiť nič dopredu. Je to kolegyňa mojej mamy a podľa nej som pre teba ako stvorená,“ začervenala sa. „Mimochodom, som Lenka."

„No popravde... toto je prvýkrát, čo sa trafila do môjho vkusu,“ zaškerila som sa.

„Dohadzuje ti niekoho často?“

„Si vlastne prvá, odkedy som to povedala mame. Dovtedy to bolo len asi dvadsať chlapov. V podstate mi dohodila každého, koho zohanala."
„Aj Martina Beňáka?"
„Vlastne hej, aj toho. Teda myslím. Pravdepodobne. Vlastne si všetkých ani nepamätám. Snažila som sa ich zbaviť čo najskôr. Prečo?"
„Je to moje dvojča," zasmiala sa. ,,Čo si dáš? Kávu... čaj... zákusok... niečo...?"
„Káva bude stačiť. Vlastne ju už naozaj nutne potrebujem."
„Napodobne."
„Ďalší kávový závislák?"
„Niečo také."
„Takže... tušíš, prečo sa nás snažia dať dokopy?"
„Očividne majú pocit, že to nezvládneme sami."
„No... je fakt, že som to doteraz fakt nezvládala. Všetko boli veľmi divné typy, s ktorými som nemala absolútne nič spoločné."
„Ja tiež. Najhoršia bola jedna, čo celé dve hodiny mlela o dôležitosti recyklovania, triedenia odpadu... ako áno, je to dôležité... ale mať o tom dvojhodinovú prednášku na prvom rande?!" zatvárila sa nešťastne. Ja som vyprskla od smiechu.
„Ja som zas narazila na jednu, ktorá bola fascinovaná podmorským svetom. Vedela presne určiť, čo sa vyskytuje kde a podobne. Tiež prvé rande. Myslím, že som nikdy nezmala na posedenie toľko zákuskov a kávy. Ale inak by som tam vážne nevydržala."
„Eh... tak asi vedieš."
„Máme to my ale šťastie, čo?"
„Vlastne... momentálne sa zdá, že aj hej. Pri tebe sa hádam nezbláznim."„Nikdy nevieš. Ešte ma ani nepoznáš," vyplazila som jazyk.
„Hovorí mi to moja intuícia. Tá sa nezvykne mýliť."
„V to dúfam," usmiala som sa.