Narodeniny, poviedka... a tak.

Tiež máte niekedy pocit, akoby sa váš život zasekol v časovej slučke, akoby v jednom nemennom kruhu, z ktorého sa len tak ľahko nevymotáte? Že väčšina dní je ako jeden? Niežeby som nebola viac menej spokojná, ale občas to lezie na nervy. Je to ako rovná cesta bez zákrut. Respektíve, zákrut je fakt máličko. A prečo to vlastne spomínam? Dnes mám narodeniny. 17 rokov. A tak nejako úprimne dúfam, že tento rok bude lepší. Och bože, tá moja naivita je roztomilá...
Knihy už mám nakúpené, tento mesiac som si kúpila päť kníh, takže som spokojná. A už si zase dlho nič nekúpim :D Dnes ešte rodičov a brata budem nútiť pozerať Frozen, ktoré ešte nevideli, zatiaľ čo ja si dám milý re-watching. A tak :D
Každopádne, dnes som chcela písať recenziu, ale nakoniec som si to tak nejako rozmyslela. Povedala som si, že vám konečne ukážem jednu poviedku, ktorú mám už asi polroka v počítači a ktorá ale zrejme nesadne každému. Aby bolo jasné, nechcem tu nijaké hnusné, homofóbne komentáre. Dúfam však, že ostatným sa bude páčiť a že tu budú nejaké reakcie na ňu. Aj keby negatívne.

Moje krásne ryšavé dievčatko 

„Moje krásne ryšavé dievčatko,“ nežne ju pohladím po vlasoch. Usmeje sa. Na líčka nej vystúpia jamky a nevinne zamrká. Vyzerá nádherne. Moje srdce tlčie ako o život. Milujem ju. Pred pár rokmi by ma ani nenapadlo, že by som sa mohla do niekoho tak zamilovať. Ale ona ma okúzlila proste okamžite.

Naše zoznámenie nebolo veľmi originálne. Vypadalo ako z nejakého filmu. To viete, bola som v kaviarni, niesla som si kávu ku stolu a ona do mňa vrazila a vyliala ju. V ten deň sa mi nič nedarilo, pokazila som všetko, čo som mohla (a aj to, čo som nemohla). V tej chvíli mi už pohár trpezlivosti poriadne pretekal. Takmer som vybuchla a vyliala si na ňu všetku zlosť a frustráciu.

Ale vtedy som sa na ňu poriadne pozrela a zbadala som ti najkrajšie oči, aké som kedy videla. Boli zelené so zlatými škvrnkami orámované hustými, dlhými mihalnicami. Okamžite sa mi rozbúchalo srdce a zabudla som na všetko.

Neznáma sa mi stále dookola ospravedlňovala.

„Nič sa nedeje,“ odpovedala som a v tej chvíli som to tak skutočne myslela.

„Kúpim ti ďalšiu,“ rozhodla sa.

„Iba ak si dáš so mnou,“ žmurkla som na ňu a ona sa začervenala.

„Musím... Nemala by som...“

„Ale no, na kávu je vždy čas.“

Usmiala sa. „Pravda. Čo si dáš?“

„Cappucino.“

Odbehla a ja som sa poobzerala po miestnosti. Miesto, ku ktorému som pôvodne mierila bolo už obsadené, ale našla som jedno skvelé miesto v rohu. Zamierila som tam. A mala som skvelý výhľad na Neznámu. Tá sa za chvíľu vrátila s dvoma pohármi.

Ja som sa modlila, aby som nič nepokazila. „Som Dominika.“

„Ja Barbora. A ešte raz sa ti ospravedlňujem za...“

„Prestaň,“ preruším ju. „Je to v poriadku. Naozaj. Nemusíš sa mi stále ospravedlňovať.“

Vzdychla si a už s tým našťastie nezačínala. V ten deň. Potom sme na to už často so smiechom spomínali a tešili sa z osudu.

Keď ale už prešla tá ospravedlňovaciu fázu, prešli sme na zoznamovaciu. O rok staršia, zadaná a čoskoro som zistila, že býva odo mňa len o dve ulice ďalej. Vtedy som už tušila, že ju nevidím naposledy.

Rozprávali sme sa o všeličom a stratili pojem o čase. Ani raz nenastalo nejaké to trápne ticho, vždy sme mali nejakú tému.

Po nejakom čase jej zazvonil mobil. Zdvihla ho, chvíľu počúvala volajúceho a jej prirodzené svetlá pokožka ešte viac zbledla. Mrkla som sa na hodiny nad pultom. Sedeli sme tu už vyše dvoch hodín.

 „Mrzí ma to. Vážne ma to moc mrzí. Už sa to nebude opakovať , sľubujem.“ Z očí jej vyhŕkli slzy. Mala som silné nutkanie jej ich zotrieť a povedať, že všetko bude dobré. Volajúci jej čosi odpovedal a ona ja rozplakala a zložila.

„Zmeškala som rande. Rozišiel sa so mnou.“

Prisadla som si k nej a objala ju okolo pliec. Hladkala som ju po chrbte a trápili ma výčitky svedomia. „Prepáč, je to moja vina.“

„Nie je. Je to moja vina. Už som bola v podmienke. Mala som si dávať pozor,“ povie medzi vzlykmi. Smrkla.

„Rozprávaj mi o tom. Ak chceš.“

A tak rozprávala. Rozprávala o tom, ako ju priateľ na jednom večierku našiel v posteli s kamarátkou (pri tom som sa v duchu nenápadne sebecky zaradovala, že snáď budem mať šancu). O tom, ako to všetko pokazilo. O tom, ako sa s ňou rozišiel a ona sa za ním dobre že nedoplazila, aby jej dal ďalšiu šancu, lebo ho ľúbi. O tom, ako ju odvtedy využíval a všetko muselo byť podľa neho. O tom, ako musela robiť všetko, čo jej povedal, aby sa s ňou nerozišiel.

„Zlatko, viem že to asi nechceš počuť, ale on ti za to vážne nestojí. Nezaslúžil si ťa. Ty si zaslúžiš niekoho o moc lepšieho.“

„A kto by ma chcel? Som hlúpa, úbohá, priemerná a...“

Skočila som jej do reči. „Počuj, poznám ťa síce len chvíľku, ale s určitosťou môžem povedať, že si všetko, len nie priemerná, úbohá či hlúpa. Si veľmi krásne, milé a inteligentné dievča. Ty neostaneš dlho sama. Len dobrovoľne. A každý, s kým sa dáš dokopy môže byť šťastný.“

„S chlapmi som nateraz skončila,“ neveselo sa zasmiala.

„A s babami?“ nadvihla som obočie.

Zarazila sa. A začervenala. Bolo to také milé, že som mala chyť ju schytiť do náruče a už ju nepustiť. „Čo, mala by si záujem?“  v očiach sa jej objavili nezbedné iskričky.

Nahla sa ku mne a pobozkala ma. V tej chvíli mi bolo jedno, či som len náhrada. Či si mnou len kompenzuje bolesť. Vnímala som len ju. Jej pery na mojich. Jej ruky zamotané v mojich vlasoch. Už vtedy som vedela, že som sa do nej zamilovala.

To bolo pred troma rokmi. Za ten čas sme mali niekoľko slabších chvíľ, mnoho zbytočných ale aj vážnych hádok, ale vždy sme sa rýchlo udobrili. Ja už proste nemôžem byť bez nej.

Vezmem ju za ruku. „Milujem ťa. Veľmi.“

Usmeje sa. „Tiež ťa moc milujem.“ Pobozká ma.