pondelok, 2. júna 2014

Mr. Perfect 2014 - Patch Cipriano vs. Will Herondale


Včera som to počítala a už nestáva ani desať duelov :) Čo znamená, že sa už blíži to, že budeme vedieť víťaza. Ja som fakt zvedavá, aj keď mi hrozí infarkt alebo niekoľkodňová depka.
V minulých dueloch vyhrali Tobias a princ Po, čo ma v oboch prípadoch vážne teší, pretože som im držala palce. Ash a Ian mi totiž v minulých kolách vyhodili mojich miláčikov, tak ich predsa nebudem podporovať, no nie? :D



Môžete hlasovať samozrejme aj u Madžgy, kde tentokrát proti sebe bojujú Travis Maddox a Etienne St.Clair. Nuž... jedno lepšie ako druhé...


No a keďže sme sľúbili zverejniť poviedky a iné veci zo súťaže, tak tu sú prvé dve :)
Prvú nám poslala Terézia Janikovská a má názov proste len Mr. Perfect

William Herondale. Meno toho najnechutnejšieho, najarogantnejšieho, najhrubšieho, najneslušnejšieho a najnamyslenejšieho chlapa, akého moje oko kedy zočilo. Zdôverím sa Vám s jednou vecou. I keď som Vám ho predstavila ako nepríjemného ogrgeľa v skutočnosti, nebyť jeho preveľkého ega (Ega vy hnusáci!) a svalstva (Toho na rukách!) nebolo by už ani mojej maličkosti. A ako som sa teda k tomuto indivíduu dostala? Asi by som mala začať úplne na začiatku, tam, kde som o nich počula prvý krát a ani na sekundu som nepochybovala, že sú len výmyslom, príbehom akýchsi pojašených žien, ktoré doma nemajú čo robiť. V tej dobe som mohla mať okolo pätnástich rokov, začínala sa zo mňa stávať slečna a matka si to náležite užívala s maniackym pohľadom v očiach. Niekedy som sa doslova čudovala, ako to, že jej z kútika úst nevyteká slina, pri tom, ako si šúchala dlaňami o seba, keď ma sťahoval korzet. Pár krát mi zalepilo, aby tým svojím šúchaním nepodpálila svoje čipkované šaty, do ktorých dvojčaťa plánovala navliekať mňa. Každopádne v tých mojich sladučkých pätnástich, sa otec vrátil z Indie, kde riešil akési hlúposti ohľadom firmy, ktorú vlastní. Hlúposti, ktoré mi síce kupovali gate na zadok, no nerozumela som im, takže to boli hlúposti. Večer kedy sa vrátil sadol k mojej posteli s úsmevom chlapa, ktorý je konečne šťastný. A začal mi hovoriť príbeh. O bosorákovi, s prazvláštnym menom, Magnus Bane a o tom, ako spolu s týmto Magnusom Baneom pricestoval späť do Anglicka a po ceste mu bosorák navlečený v sárí vyrozprával rôzne zaujímavosti. Chlap v sárí! Stopercentne vymyslené. Magnus Bane mu hovoril o tých, ktorý sa stránia svetla, o tých, ktorý zhadzujú svoju kožu a menia ju za kožuch i o tých, ktorý nás chránia krvou okrídlených, ktorá im koluje v žilách. O Tieňolovcoch. Neverila som, bola to predsa len rozprávka! No včera ma William Herondale presvedčil o opaku. Presuňme sa pár rokov dopredu, lepšie povedané k včerajšku. Kráčala som si po ulici, nad hlavou dáždnik, pršalo, stmievalo sa a mierne ma rozrušovalo, že okolo mňa nikto nebol. Ani živej duše. No keď ma za pás schytila ruka silnejšia, ako ktorákoľvek predtým, z rúk mi vypadol dáždnik a mňa tá ruka vtiahla do slepej uličky, zistila som, že tam predsa len ktosi bol. Celým telom som sa opierala o telo, druhé, to, ktorému patrila tá ruka. Ktorá ma mimochodom stále zvierala okolo pása. Cítila som každý jeden sval do ktorého sa vtláčal môj chrbát,  i vrch stehien, kde bol pritlačený môj zadok. A i keď som si uvedomovala nebezpečenstvo nechcela som ísť preč. “Nekvičte, nevrieskajte, buďte ticho.” Chlap za mnou mal hrdelný hlas s prímesou arogancie, ktorú musel cítiť i môj mŕtvy dedo na druhej strane mesta šesť stôp pod zemou. “A dajte tie vaše krásne nalakované nechtíky preč z mojich nôh.” Tentoraz som začula v hlase i smiech a pobavenie a celá som nadobudla farbu dozretých rajčín. Kým som stihla vyrieknuť čo i len slovíčko na svoju obhajobu, odlepil sa odo mňa, vyriekol akési zvláštne slovo, čosi mu v ruke zablyšťalo a bodlo do bočnej steny a muž sa otočil znová tvárou ku mne, tentoraz celý od akejsi čiernej hmoty. “Tešilo ma zachrániť vám Váš pekný zadok, slečna Laneová. Mimochodom, som William Herondale, Tieňolovec a pozdravujte svojho ocinka.” Kým som stihla otvoriť ústa, William Herondale, Tieňolovec, mi vlepil pusu na čelo, buchol dlaňou po zadku a zmizol preč. Otočila som sa zmätene na päte rozhodnutá ísť hneď za otcom. Za toto krátke stretnutie som nevyriekla ani jedno slovo no akosi som dúfala, že sa i napriek grobianstvu a arogantnosti Williama Herondalea, Tieňolovca, zopakuje. A veru som mala pravdu. Zopakovalo sa. A kiežby len raz. 


***
Druhú poviedku nám poslala Romana Klossová a volá sa Znovuzrodenie

Nad bránami temnej strednej školy sa zoskupovali húfy vrán. Práve vo chvíli keď na pozemok vtrhlo dievča, sa veci začali akosi rýchlo meniť. Veľké okná v každej izbe poukazovali na možný viktoriánsky štýl., a práve v jednom z týchto okien stál mladý muž. Rukou držal mohutný červený záves, za ktorý sa pokúšal skryť. Zhlboka sa nadýchol a z pod plných pier sa mu vysunuli biele tesáky. Dimitrij Belikov- pozoroval ľudské dievča, ktoré stálo tesne pred bránami školy. Dimitrij sa čoraz väčšmi domnieval, že dievča pozná. Dievča s plavovlasými vlasmi a modrými očami ako to najjasnejšie nebo, sa pozrelo smerom nahor. Keď sa ich oči streli v tajomnom víre spomienok, obaja okamžite vedeli, čo musia spraviť. „Dimitrij!“ zvolalo dievča a z plných síl otvorilo dvere. Rozbehlo sa naprieč strmím schodom školy. „Myslel som si, že si mŕtva,“ hlesol dhampire a oprel sa o zábradlie. Jeho tmavohnedé oči sa zaligotali ako voda, ktorá odráža slnečné lúče. Lucinda Hayesová- smrteľníčka- sa pousmiala. Spravila niekoľko krokov k poloupírovi a objala ho. Nechty si zaborila do jeho čierneho kabátu a hlavu mu položila na jeho svalnatú hruď, ktorá pulzovala každým jeho nádychom.
„Myslel som si, že po smrti Rose som stratil aj teba,“ povedal. Luc cítila ako sa zachvel. Bez ďalšieho slova, ktorý by mohol narušiť ich romantickú chvíľu, sa rozplakala. Keď si ju Dimitrij pritisol bližšie k telu, neovládla sa a pobozkala ho. Bozk bol krátky, no vášnivý ako nikdy predtým.
„Keď na vás zaútočili- odišli ste,“ povedala pokojne, „hľadala som ťa.“
„Nikolai povedal, že si zomrela, že ťa zabil Cameron.“
„Prečo by ma chcel zabiť upír?“
„Pretože ťa miloval,“ odvetil priam až zúfalo, „tým, že my dhampire môžeme chodiť po slnku, to bol prvý dôvod prečo na mňa žiarlil. Keď si sa objavila, zamiloval sa do teba.“
„A nikto by vtedy nepovedal, že po Rose sa dokážeš zamilovať do niekoho iného,“ odvetila Lucinda. Dimitrij letmo prikývol a opätovne ju pobozkal. Po krátkej pauze sa na chodbe objavil Reth. „Ale, ale. Lucinda,“ hlesol podráždene. Dvoja sa neochotne od seba oddialila. Dimitrij sa postavil pred Luc a povedal : „Čo tu chceš Reth!“ vyprskol.
„Nikolai mal pravdu.“
„Čo tým myslíš?“
„Povedal, že tá hlupaňa prežila. Kedy pochopíš, že tá smrteľníčka medzi nás nepatrí?“ povzdychol si, „mal som ju zabiť ja!“ Po jeho posledných slovách sa Dimitrij rozbehol vpred a vrazil päsťou do mužovej bledej tváre. Dimitrij pripomínajúc najsexy boha s olivovou farbou pleti sa pohyboval ako jemný vánok, ktorý prekĺzol cez mohutné stromy v začarovanom lese. Lucinda sa ho nesnažila zastaviť. Milovala jeho túžbu po akcií. Po dlhej dobe ho videla s rozpustenými vlasmi, ktoré sa pohybovali zo strany na stranu. Hnedé vlasy, ktoré jej pripomenuli mliečnu čokoládu, ktorú miluje. Naozaj. Keď sa po malej pauze Lucinda opäť vrátila do reality, Reth ležal na zemi. „Si v poriadku?“ spýtala sa Dimitrijho a utrela mu krv z pravého obočia. Dhampire ležérne prikývol a pobozkal ju. „Nedovolím, aby som stratil aj teba,“ povedal vážne s nádychom tajomna, „nie, ty nie si Rose. Nikdy nedovolím, aby som o teba prišiel Lucy.“
„Milujem ťa,“ hlesla smrteľníčka. V tóne jej hlase bolo cítiť šťastie a aj smútok, ktorý prežívala, keď bola bez upíra.
„Aj ja teba Lucinda Hayesová. Tak ako nikoho pred tým. Milujem ťa.“

Ďalšie poviedky nájdete u Madžgy a ďalšie štyri nájdete pri budúcich dueloch :)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem vám za každý komentár :)