Pokiaľ nechcete čítať negatívny, sebaľútosťou naplnený článok, tak sa doň nepúšťajte. To také varovanie hneď na začiatok.
A ja viem, že je toto knižný blog (napokon som si ho tak sama vymyslela, že.), ale proste som sa asi potrebovala vypísať.
Určite ste už nejako zaregistrovali fakt, že chodím na umeleckú školu. Nepýtajte sa ma, čo tam robím, keď neviem kresliť. Na to som ešte ani sama neprišla. A študujem odbor reklamná tvorba. A v tom je kameň úrazu. Reklama. Nie fotografia.
Na túto školu som chcela ísť už na základke, vždy som rada kreslila a bavilo ma to. Bola som nadšená, keď som sa tam dostala, dokonca som bola na talentovkách siedma, čo doteraz pokladám za skvelý výkon a nechápem, ako sa to mohlo stať.
Minulý rok v prváku som bola spokojná. Samozrejme, nebavilo ma všetko, na kreslení nám dávali často hlúpe témy. Nikdy som však nemusela ľutovať, že som tam šla, lebo ma to svojím spôsobom bavilo, i keď toho od nás chceli dosť. Viac, než som častokrát stíhala.
Prišiel druhý ročník a všetko sa začalo rútiť z kopca. Miesto zaujímavej technológie, kde sme preberali marketing, dejny reklamy a podobne prišli dejny fotografovania a teória fotografovania. Môžem vám povedať, že mi je teória k ničomu, keď neviem fotiť normálne -_-
No a samozrejme, predmet reklama. Minulý rok sme robili logá, plagáty a podobne. Nehovorím, že mi to ktovieako šlo, ale bavilo ma to, bolo to fajn. Tento rok fotíme. A ja to z hĺbky svojej duše neznášam. Práve dnešná reklama ma prinútila napísať tento článok. Je to moje osobné peklo. Oblečené do štyroch bielych stien, veľkými oknami a čiernymi závesmi. Štyri vyučovacie hodiny začínajúce nultou. Príšerné témy. Kopa fotenia. Vôbec som nečakala, že sa mi niečo toľko znechutí. Neviem to, nejde mi to, neznášam to.
Učiteľ mi vytýka, že nič nerobím a ja sa snažím prežiť. Vážne je to môj cieľ. Prežiť tie štyri hodiny. A aby ste vedeli, že to myslím vážne... Radšej by som mala štvorhodinovku matiky a to by bol dosť brutál. No lepší než toto. Tak ako som minulý rok neľutovala a mala školu vrámci možností rada, tak ju teraz neznášam a ľutujem, že som sa tam trepala. Niežeby všetko bolo zlé. Úprimne dúfam, že budúci rok už toto nebude a ja preleziem. Nebude to síce bez psychickej ujmy, ale predsa.
A aby toho nebolo málo, ja som tvor neveľmi spoločenský. Čo znamená, že si rozumiem s minimom spolužiakov, lebo väčšina sú idioti a vážne ich nemám rada.Takže ani spoločenské vzťahy nič nezlepšujú.
Som si však istá, že po dokončení tejto školy, už nechcem nič podobné ani vidieť. Nejako to budem musieť prežiť (nemám na výber), ale ani za nič sa tomu nechcem v budúcnosti venovať. Proste nie. Skončím a dosť. Budem sa venovať niečomu úplne inému, hoci ešte nemám šajnu čomu. Toto som si proste tak znechutila, kreslenie ma už nebaví, všetko robím vyslovene z donútenia. Takže tak.
Ani neviem, či to niekto z vás prečíta, ja som to len potrebovala zo seba dostať. A bude to asi všetko...
