streda 8. júna 2016

Spisovateľská ruleta - report

Ako možno viete, keďže som to zdieľala na Facebookovej stránke asi 4x, včera sa v Bratislave v Panta rhei konala Spisovateľská ruleta s (necelými) 36 slovenskými autormi. A ja, keďže som nemala nič lepšie na práci (ja viem, viem, o týždeň príjmačky) som sa tam vybrala spoznať nejakých slovenských autorov. 
O druhej som sa teda vybrala do Bratislavy. Vlak ešte 15 minút meškal (yay!), aj keď to teda dobehol na 10. Vo vlaku som stihla dočítať Pocit konca, čo bolo prekvapivo naozaj výborné a čoskoro sa môžete tešiť na recenziu. 
Ale teraz k podstatnému. 

Hneď po vystúpení z vlaku som zamierila na záchod na stanici, ktorý nemám rada, ale tak stále lepšie ako ten vo vlaku, že. Pred záchodmi som stretla Mirku Varáčkovú a Vitu Jamborovú. Mirku už istú dobu aj osobne poznám a Vitu iba cez jej dve knižky, ktoré som čítala (aj keď sa mi jedna nepáčila. Čo už.) 
S nimi som sa potom aj zviezla taxíkom k Pante, čo som bola úplne happy, lebo hoci mi E_V_E nadiktovala cestu, tak som z nej bola nervózna, lebo v BA sa moc neorientujem. V Pante som sa potom stretla so Sue, Mimi a Michelle. Našli sme si miesta a čoskoro ma čakal menší šok. Totižto, na FB blogu som dala, že sem idem a ako budem oblečená, že keby sa chcel niekto pristaviť, tak budem len rada. To som ale nečakala, že sa to naozaj stane. Takže pred začiatkom ku mne podišla jedna slečna, že: Ty si Martina? Čítam tvoj blog. a keďže som mala vedľa seba voľné miesto, tak si prisadla a kecali sme. Bolo to moc milé a nečakané. (Keď som to potom spomínala Vite a Mirke, tak sa smiali, že blogeri sú známejší ako spisovatelia.)

Z autorov som veľa nepoznala. Od štyroch autoriek som niečo reálne aj čítala a siedmych som poznala po mene. To bolo celé. Viac-menej som tam išla kvôli tomu, aby som znova videla Majku Holecyovú. Veď viete, autorku mojich milovaných Mariotových dedičov. Poznám ju už cca 6 rokov,  je to fakt zlatíčko, ale stretla som sa s ňou iba dvakrát (s včerajškom trikrát), naposledy dosť dávno. S ňou sme sa dosť rozprávali - predovšetkým o jej chystanej novej knihe. (Malé nenápadné promo.) Bude sa volať Korene hriechu, mala by vyjsť koncom októbra a keďže mám tú česť byť medzi štyrmi ľuďmi, ktorí ju už čítali, poviem vám, že sa máte rozhodne na čo tešiť, lebo tá kniha je vynikajúca. Nie síce ako Dediči, ale to je srdcovka, voči ním som zaujatá, tak to sa neráta. Je to že historická new adultka z obdobia Uhorska, po ktorej by som nikdy v živote nesiahla, keby to nie je od nej, ale je to skvelé. Takže pred vydaním sa dočkáte mojej recenzie a môžete sa začať tešiť na koniec októbra-začiatok novembra (skrátka pred Bibliotékou by mala byť.) Ja sa teším. Už aby som ju mala v rukách a na poličke. 

Samotná beseda nebola pre mňa veľmi zaujímavá. Totižto, každý autor mal cca minútu a pol na to, aby sa predstavil a povedal niečo o svojich knihách. (Mirka mi aj povedala, že ona ani netušila, čo hovoriť, lebo s väčšinou sa pozná a pravidelne stretáva a nebaví ju stále opakovať to isté. Úplne chápem.) A väčšina tých autoriek bola úplne mimo mojej vekovej aj čitateľskej kategórie. V podstate všetky píšu ženské romány, ženské romány s kriminálnou zápletkou, historické romány, poéziu alebo knihy pre deti tak do 10 rokov. A medzitým boli dve kratučké hry, aj keď tá prvá bola vďaka istej policajtke vtipná. 
Inak bola som tam zrejme najmladší účastník (zrejme preto, že netuším, či tá slečna, čo za mnou prišla bola staršia alebo mladšia odo mňa. Ale zvyšok bol rozhodne starší. 

Fotka zo Snapchatu, preto taká zlá kvalita. 
Na čo však budem ešte asi dlho spomínať je predstavenie autora Stanislava Hofereka. Nikdy v živote som o ňom nepočula, ale počas tej minúty a pol som sa niekoľkokrát nasmiala, pretože ten chlapík je fakt vtipný. Má vlastné vydavateľstvo pre amatérsku tvorbu, kde vydáva aj vlastné knihy a povedal, že tento rok už vydal tak päť-šesť vlastných kníh. Do toho začal, že má ešte asi 200 ďalších koníčkov a pred dvoma týždňami sa pustil do hudby a včera už aj spravil vlastné cédečko. Potom bol čas na otázky a keď som jedinýkrát zdvihla ruku, že sa opýtam otázku (naozaj ma zaujímalo, že kedy stíha písať), tak zrovna povedal, že má so sebou to cédečko a že kto by ho chcel. Tak som úplnou náhodou zinkasovala nečakane cédečko. Vzhľadom k tomu, že sa mu venoval dva týždne, tak som sa docela dosť obávala si to pustiť, že to môže byť fakt zlé. A zrovna som ho dopočúvala a prekvapivo sa mi to z väčšej časti naozaj páčilo. Inak je to skvelý prírastok do mojej zbierky, pretože ešte od žiadneho autora nemám vlastné cédečko :D
Taktiež je to vlastne jediný autor, ktorý ma presvedčil, aby som si nejakú jeho knihu naozaj prečítala. A bol fakt zlatý, ešte aj po tom, ako sme sa dorozprávali, ma objal a poprial pekný deň. Každopádne stretnutie s ním bol najvtipnejší zážitok včerajšieho dňa. 

Po besede bol čas na stretnutie a porozprávanie sa s autormi. Ja som zašla prioritne za Monikou Wurm. Ešte som od nej síce nič nečítala, aj keď mám Rockové tango na svojom to-read liste už istú dobu. Keď však vošla do miestnosti, tak som si pomyslela, že wow, pretože je naozaj krásna. A ako som neskôr zistila, aj naozaj zlatá a veľmi sympatická. Stále sa usmieva a ide z nej veľmi pozitívna energia a optimizmus. Stretnutie s ňou bol zas najkrajší zážitok dňa. Každopádne, s Monikou som už raz cez Facebook komunikovala, pretože som chcela pred časom zistiť, či by mi neposlala na recenziu Rockové tango. A pridala som varovanie, že na vlastné nebezpečenstvo, pretože bývam úprimná. Rockové tango mi síce neposlala, pretože už nemala, ale keď som jej povedala, že som blogerka a že som jej raz písala, tak mi povedala, že si ma vďaka môjmu upozorneniu pamätá. Tak sme si potykali, porozprávali sa, na začiatku aj na konci ma objala, dala mi pero so svojim menom, podpísanú kartičku a ešte aj spoločnú fotku sme si spravili. Z jej vlastnej iniciatívy, lebo mňa niečo také nikdy nenapadne. Tiež mi povedala, že vraj vyzerám ako hlavná hrdinka z Rockového tanga, že mám vlasy aj oči ako ona. A ešte aj dnes ma veľmi potešila, lebo mi poslala žiadosť o priateľstvo na Facebooku, čo bolo opäť veľmi zlaté. Úprimne dúfam, že som Moniku nestretla naposledy :) 

Potom som si povedala, že keď som už tam a mám zo sebou zápisníček, tak pobehám autorov a vypýtam si do svojej zbierky podpisov. Všetci boli milí a ochotní, problém však už potom u mňa nastal, keď sa začali presúvať v skupinkách medzi sebou a keďže to boli poväčšine autorky, o ktorých som nikdy nepočula, tak sa mi plietlo, za kým som už bola a za kým nie. Takže som za jednou zašla dvakrát a potom sa cítila trápne, keď ma upozornila, že už mi podpisovala :D A rozhodne nemám ani zďaleka od všetkých.
Našťastie jediná Lena Riečanská sa ma spýtala, či som od nej niečo čítala a zhodou okolností patrí k tým štyrom autorkám, od ktorých som niečo čítala, aj keď to bolo dávno, ale rovno dve knihy. 

Keď som zašla asi za každým autorom v dohľade (lebo postupne odchádzali a ja som v tom mala už guláš), odišli sme s E_V_E (ktorá prišla krátko pred koncom) do Subwayu, lebo sme obe umierali od hladu. Bola som taká hladná, že som sa zabudla so všetkými rozlúčiť, ale jedlo bolo už jedinou vecou, na ktorú som bola schopná myslieť. 
Pred stanicou som potom stretla opäť Mirku a Vitu, spolu s jednou ďalšou autorkou, ktorej meno si žiaľ nepamätám. Tak sme si našli skoro voľné kúpečko a kecali hlavne o knihách. Mirka s tou ďalšou autorkou potom v Trnave vystúpili a ja som ostala vo vlaku s Vitou. Tá bola tiež veľmi zlatá a dobre sme sa porozprávali o všeličom. S tou sme si tiež potykali - ešte na začiatku. Aj keď mi to bolo spočiatku čudné, keďže je skoro vo veku mojej mami, ale potom som si viac-menej zvykla.

Celkovo to bol veľmi príjemný deň, aj keď cestou domov už bolo celkom chladno a ja som sa trepala ešte tak polhodinu domov pešo v kraťasoch a žabkách, ktoré mi spravili zas hnusné otlaky, ale prežila som a o desiatej som bola doma. Bolo to teda fajn, neľutujem, že som šla, aj keď sa mi pôvodne až tak nechcelo. Ale chýbala mi tam Zuzka Šulajová, tú by som veľmi rada po tých rokoch konečne spoznala. Možno raz. 
Ale keďže predpokladám, že to vás už nezaujíma, prikladám už len fotky. 




(Strašne mi pripomínala zástupkyňu našej školy. Teda ehm, ex-školy.)




Ružena Scherhauferová

Andrea Novosedlíková

Katarína Gillerová

Tatiana Macková

Miroslav Kapusta - ten bol tiež dosť vtipný.
Možno by som si aj od neho mohla niečo prečítať. Možno.

Toronto Nara a Monika Tarja Toscani
Aj keď tie tradičné hodnoty sa mi vôbec nepáčia. Od referenda som na to prudko alergická.

Silvia Antalíková

Mirka Novysedláková

Ivana Lacková

Lena Riečanská

František Kozmon - tomu som bola aj normálne predstavená, lebo je to Marjin kamarát :D

Noro Olvecký

4 komentáre:

  1. krásne zhrnuté dojmy :) kto nebol, ľutuje. a kto bol, ale má podobne ako ja pamäť hodnú akváriovej rybičky, si o tom rád niečo prečíta, aby bol trochu viac v JPG alebo v inom obraze :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Môj článok ti je kedykoľvek plne v dispozícii. :D
      Ďakujem :D

      Odstrániť
  2. Ďakujeme za milý článok. Veľmi rada som ta videla, Maťka 😊

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)