piatok 15. januára 2016

Spravila som niečo strašné. A prepieklo sa mi to. | Kečupové oblaky

Autor - Annabel Pitcher
Originálny názov - Ketchup clouds
Vydavateľstvo - Slovart
Rok vydania - 2015
Väzba - paperback
Počet strán - 288
Hodnotenie na Goodreads - 3,83 /7 730

Anotácia
Pätnásťročná Zoe má netradičného priateľa - pána Stuarta Harrisa v cele smrti v jednej texaskej väznici. Zoe ale potrebuje niekomu vyrozprávať svoj netradičný príbeh. O tom, ako sa zaľúbila do dvoch chalanov, oboch zradila a ako má na svedomí smrť jedného z nich. Zoe sa uprostred noci vykráda do kôlne za domom, kde si vylieva svoje zlomené srdce na stránky papiera. Píše pánovi Harrisovi listy o všetkom, čo sa stalo od momentu, keď sa zaľúbila, až po náhlu smrť, ktorú vraj spôsobila.
Dlhé mesiace mlčala, všetko sa jej akosi prepieklo. Ale jej život je v troskách a tajne dúfa, že keď niekomu vyrozpráva, čo sa vlastne stalo, konečne sa jej uľaví a bude sa môcť vrátiť do normálu. Pán Stuart Harris jej možno nikdy neodpíše, ale aspoň niekto pochopí, čo ju trápi, lebo aj on môže za smrť svojho blízkeho.
 

***

Táto kniha ma zaujala ešte v čase, keď bolo oznámené jej vydanie. Zaujímavý nápad a veľmi pozitívne hodnotenia v našej blogosfére. Vraj to nie je žiaden skvost, ale dobrá knižka to je. 
Ehm...

,,Nič nedokáže ľudí zblížiť viac ako jedno dobré upálenie. Možno by sme tam mali šmariť aj toho pudlíka."

To najhoršie na tejto knihe môžem zhrnúť do jedného slova: Zoe. Veľmi zle napísaná hlavná postava. Predovšetkým preto, že autorka absolútne neodhadla vek. Podľa Goodreads má autorka 34 rokov, takže predpokladám, že 15 ročnú dcéru ešte nemá. Niežeby ju to ospravedlňovalo. 
Zoe mala pätnásť, tvárila sa ako dospelá a správala, myslela a reagovala ako dvanásťročná. Aj to si nie som ešte istá, či jej nelichotím. (V prípade, že som urazila nejaké dvanásťročné slečny, moc sa ospravedlňujem!) 
A potom prišli také skvosty ako opisovanie svojich bradavok starému chlapovi, sediacemu vo väzení. Iba preto, že sedel za vraždu ešte neznamená, že to nemôže byť aj pedofilný úchyl. Skvelá práca, Zoe! Išla z extrému do extrému. A to ešte nespomínam, že sa k Stuartovi správala, akoby bol malé decko on a nie ona.
Taktiež písala knihu, ktorá bola tak na úrovni môjho rozrobeného príbehu, ktorý som písala myslím, že v deviatich rokoch. A to bol fakt zlý.
A potom tu boli dvaja chalani. Milostný trojuholník, ktorý našťastie nebol typu: Koho si vybrať? Henten má krajšie oči, ale henten zas úsmev. Asi sa zabijem, ocitla som sa v neriešiteľnej situácii! (Na druhej strane by som bola naozaj spokojná "aspoň" ja.)
Max bol ničím výnimočná či zaujímavá postava a vlastne som ho moc nemusela. Avšak Aarona som si naozaj obľúbila, takže som vážne dúfala, že nezomrie on. Čo však obaja videli na Zoe je pre mňa je záhada. To skôr nájdem zmysel života.
Nemala som rada ani Zoinu matku.  Bola až príliš... overprotective. A veľmi náročná, nedalo sa s ňou baviť, nerobila kompromisy, nič. Pritom sama nič nerobila. Keď otec prišiel o prácu a nemali ani jeden príjem, odmietla si nájsť zamestnanie. Len doma komandovala všetkých a nič z toho.

Keď ste na druhý deň ráno neotvárali, dvere otvorila Vaša susedka a vkročila do domu. Podľa mňa to nebolo veľmi slušné, ale pravdepodobne sa poučila, keď jej guľka vystrelila mozog z hlavy.

Jop, boli tam ešte aj stupídne ilustrácie.
Poznámky pri čítaní knihy si robím vždy. Pri tejto knihe mám napísané: Páčilo sa mi to od prvého odseku. Ten štýl je super. Tak detský, ale milý. Jop, obrátilo sa to už pri druhom odseku. Nemala by som písať tak unáhlene, lebo teraz nad tým prevraciam oči. Asi to malo niečo spoločné s tým, že sa hneď na začiatku spomínal Harry Potter. Aj potom občas. Toľko k pozitívam. 
Pretože, ten milý detský štýl ma rýchlo začal unavovať. Strašne veľa zbytočných informácií, ktoré čitateľ proste nepotrebuje vedieť, zaobalené vo vate. Zbytočné opisy, zbytočná omáčka. To užitočné mohla zhrnúť do piatich listov a bola by z toho celkom príjemná a zaujímavá poviedka.
Na druhej strane tam boli viaceré skvelé hlášky a prirovnania. Tiež ma fascinovalo s akou ľahkosťou opisuje autorka smrť. Že holt, stalo sa. Čo už. Boli tam celkom morbídne vety, ktoré proste vyznievali super. (Iba preto, že som ich vybrala ako ukážku, nedajte sa nalákať na knihu iba vďaka ním. Zas toľko ich nebolo a mohli by ste to oľutovať).
Zoinu sestru začali volať Dot, čiže Bodka. Skvelé, tí, čo nevedia po anglicky majú preklad, takže ju v pohode mohli volať Dot. Miesto toho je v celej knihe Bodka toto, Bodka tamto a mňa to naozaj iritovalo. 
Keďže autorka až do konca knihy neprezradí, koho vlastne Zoe zabila, je to to jediné, čo ma na knihe zaujímalo, pretože inak to bolo pre mňa až zúfalo nezaujímavé. A okrem dopisovania väzňovi aj neoriginálne. A knihe nepomohlo ani to, že sa mi čítala naozaj pomaly. Nevedela si udržať moju pozornosť, vždy som sa dlho premáhala, aby som ju otvorila, prečítala pár strán a zas zatvorila a začala robiť niečo iné, čokoľvek iné. Potom som ju dlho ani neotvárala. Ale nebyť Zoe, možno by som to nejako prekusla. Práve vďaka nej som si ku knihe nevedela nájsť žiadnu cestu a je pre mňa veľkým sklamaním. Takže odporúčam, povedzme, ľuďom pod pätnásť rokov. 


Za knihu ďakujem vydavateľstvu Slovart.
Viac o nej TU.

2 komentáre:

  1. Zoe byla i me nesympaticka avsak ocenuji namet knihy a hodnotim ji v jejim zanru "detske knihy". Myslim, ze mnoha pubertakum se to bude lobit. Jednoduchy styl, tajemstvi, morbidita..:)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Hej, napísala som, že tak ľuďom pod pätnásť :D

      Odstrániť

Ďakujem vám za každý komentár :)