Zajtra zomrieš

Tak som zas napísala jednu poviedku. Základný koncept som vymyslela vlastne ešte asi v dvanástich-trinástich a tá poviedka bola príšerná. Tak som si povedala, že to celé prerobím. Dopadlo to takto. Problém však je, že s tým stále nie som vôbec spokojná a tak by ma zaujímalo, čo na to vravíte vy. Ja ako kritický čitateľ (a autor) neviem, či by som to čítala, keby to napíše niekto iný... Respektíve, prečítať by som to možno prečítala. Ale či by sa mi to páčilo... Som celkom spokojná s prvými dvoma odstavcami. Ten zvyšok... Ehm...
Inak ten spomínaný múdry muž je Doctor. Len som z toho nechcela spraviť fanúšikovskú poviedku.
Takže sa teším na vaše názory.


Nikto by nemal dopredu poznať svoj osud. Jeden múdry muž raz povedal, že ak by ste vedeli, čo vás čaká, tak je to dané a vy to nijako nezmeníte. Akoby to bolo vryté do kameňa. Je to vaša budúcnosť a bodka. Vezmite si napríklad výber nejakej školy. Vysokej, strednej, to je fuk. Tak či tak je to rozhodnutie, ktoré ovplyvní váš život istým smerom. Pokiaľ by ste zistili, že pôjdete na školu A, tak tam pôjdete. Vaše rozhodnutia, váš doterajší život k tomu v tejto chvíli vedie a vy už nemáte iné možnosti. Ak však svoju budúcnosť nepoznáte, tak máte nekonečné množstvo možností. Váš život sa môže vyvíjať nespočetne veľa smermi. Možno predsa len skončíte na tej škole A, ale možno niekde úplne inde. Vaše rozhodnutia vás môžu doviesť niekam inam a vy sa môžete stať niekým úplne iným. Nevedomosť je tu sloboda. Svoju budúcnosť máte vo svojich rukách.  Ja som však také šťastie nemala. Dozvedela som sa svoju budúcnosť a tá bola zrazu daná. Utekanie bolo márne. 


Je všeobecne známe, že človek sníva aj niekoľkokrát za noc. Málokedy si však sen ráno pamätáme a ak aj, tak sú to väčšinou len také matné útržky. Ja som si však pamätala všetky detaily toho sna. A žeby ma to nejako tešilo sa nedá povedať. 
V tom sne som sa ocitla na lúke. Dokonalo okrúhlej, ktorú som nikdy predtým nevidela. Slnko ju zalialo svetlom, takže celá žiarila. Okolo nej bola celá škála rôznych kvetín, od maličkých sedmokrások po obrovské ruže. S rozpaženými rukami som sa rozbehla do stredu lúky. Užívala som si pocit tepla na pokožke a ten dokonalý pokoj, ktorý tam vládol a aký som nezažila hádam od dôb, keď som bola malé dieťa. Tak som si aj pripadala. Ako bezstarostné dieťa, ktorého problémom je nanajvýš to, či chce svojej bábike obliecť ružové alebo modré šaty. 
Potom som na sebe ucítila niečí pohľad a zarazila som sa. Znova som sa premenila na sedemnásťročné dievča, ktorým som. Vôkol seba som však nikoho nevidela. Vtedy som za chrbtom počula praskot vetvičiek a vyplašene som sa poobzerala okolo seba. To som už videla postavu skrytú v tieni stromov. Postava sa približovala. Delilo nás už len pár metrov, keď vyšiel  z tieňa a ja som ho uvidela . Ak je teda slovíčko „uvidela“ vhodné. Bola to len silueta muža, nič bližšie som nevidela. Bránilo tomu svetlo, ktoré z neho vychádzalo. Žiarivé, silné svetlo, ktoré ma však neoslepovalo.
Až keď sa trochu otočil bolo vidno krídla. Mohutné biele krídla vychádzajúce z jeho chrbta. 
Omračene som naňho hľadela, no potom som sa spamätala. „Kto si?“
„Som Posol.“
Chcela som mu položiť množstvo otázok, ale on povedal už len jednu vetu kým zmizol a sen sa rozplynul. 
Keď som sa prebudila, bola som zmätená a otrasená. V ušiach mi hučalo a hlava mi trešťala. Chvíľu mi trvalo, než som si spomenula, čo sa stalo. V hlave mi znel Poslov odkaz.
Zajtra zomrieš.
Len tieto slová mi povedal. Dve krátke slová. Mohli by niečo znamenať? Mohlo by to byť... varovanie? 

Rodičia ma vždy viedli k tomu, aby som verila. V osud, reinkarnáciu, posmrtné životy a podobne. Ale aj v mágiu. Veštenie. Ezoteriku. Preto som si povedala, že to varovanie budem brať vážne. A keby to bol aj výplod mojej hlúpej fantázie... No čo, tak by sa nič nestalo.  
Nikdy som však nerozmýšľala nad takouto situáciou. Ako mám využiť svoj posledný deň? Chcela by som toho toľko stihnúť. Chcela by som vidieť Londýn. Cardiff. Paríž. Hollywood. Atény. Havaj. Chcela by som ísť do Disneylandu, chcela by som vidieť štúdio Warner bros.  Chcela by som navštíviť najväčšiu knižnicu sveta. Chcela by som prežiť pravú lásku, dospieť, mať deti. Chcela by som mať obyčajný život, kde by som chodila do práce, mala svoj byt, auto.
Chcela by som mať skutočný život. 
Lenže k tomu deň nestačí. K tomu je treba oveľa viac. Pokiaľ mi ostáva len pár hodín... čo mám robiť? Mám napísať každému list na rozlúčku? A čo sa vôbec do takého listu píše? Ahoj, dozvedela som sa, že dnes zomriem, takže sa lúčim a snáď sa stretneme v ďalšom živote??  
Vraví sa, že to najkrajšie na svete je láska. Keď človek nájde svoju druhú polovičku, tak je hneď svet krajší a zabudne na trápenia. Trebárs aj na také, že mu možno ostáva posledných pár hodín. 
„ Ahoj kráska, si doma?“ spýtam sa hneď ako mi zdvihne telefón. 
„ Prídeš?“ 
„Za päť minút som u teba. Ak ma do tej doby nezrazí auto,“ zamrmlem.

Keď dorazím k nej, bez ujmy na zdraví a so všetkými končatinami, tak ma už víta s otvoreným náručím. „Zas tvoja depresívna nálada?“ zatiahne nespokojne. 
Pokrčím plecami. Niežeby som sa jej nechcela zveriť, ale neuverila by mi. Na to je až priveľká realistka. Presne ten typ človeka, že keby pred ňou rozpútal Harry Potter magickú šou, tak hľadá racionálne vysvetlenie. Ale nech sme rozdielne akokoľvek, milujem ju. A svoj posledný deň nemôžem prežiť lepšie, ako v jej prítomnosti. 
„Nechaj tak,“ usmejem sa. „Tak čo je dnes v pláne?“ 

V podstate to bol obyčajný deň. Nikto by nepovedal, že má byť niečím iný. Pozerali sme filmy, napchávali sa, smiali, venovali jedna druhej. 
Žili sme. 
Ja som žila. 
Ešte posledné okamihy. 
Neostala som tam. Nemohla som. Musela som ísť domov. Dúfala som, že sa ešte stihnem rozlúčiť s rodičmi. So sestrou. Všetkými. 
Tak veľmi som sa zahĺbila do svojich myšlienok, do toho, čo všetko chcem ešte stihnúť, čo všetko chcem dokázať, niečo po sebe zanechať, že som si nevšimla auto, ktoré dostalo šmyk na zľadovatelej ceste a rútilo sa priamo na mňa. Nevšimla som si ho, kým nebolo neskoro. Vtedy som pocítila prudký náraz, bolesť mi vystrelila do celého tela a všetko sčernalo. 

Na druhý deň bol v novinách obyčajný titulok: Opitý vodič zabil mladé dievča. Akých bolo mnoho. 
Pre tísícky ľudí niečo, čo sa deje každý deň. Niečo, čo sa ich netýka, ide to mimo nich. Síce niektorí v rohu svojej mysle pripustia, že by sa niečo také mohlo stať aj im, prípadne ich deťom, rodičom, priateľom... Príbehy smútiacich rodín berú tak, že je len dobre, že sa to nestalo im. Bolo to len nejaké neznáme dievča, ktoré nikdy predtým nevideli, neznámy vodič si odsedí toľko a toľko vo väzení. 
Lenže ono je to reálne, reálnejšie, než si mnohí uvedomujú. Možno máte pred sebou hodinu, možno deň, rok, alebo polovicu storočia. 
Nikdy však nechcite vedieť svoju budúcnosť. Vaše rozhodnutia vás vždy môžu doviesť inde...