Úpadok knižnej blogosféry

Tento článok som mala v hlave už strašne dlho v rôznych podobách. A už som dospela do fázy, že mi je srdečne jedno, či tým polovicu blogosféry urazím a všetci ma budú neznášať. A že prídem o polovicu čitateľov. Alebo ma tu budú ľudia chváliť a súhlasiť so mnou, pričom si neuvedomia, že som písala (aj) o nich. Svojim spôsobom článok nie je o nikom konkrétnom, ako sa to občas stáva. Zbadám nejaký článok alebo niečo také a hneď je to podnet k článku, nie. Ale keby mám napísať zoznam blogerov, ktorí mi lezú na nervy, zoznam by bol dosť dlhý. 

Viete, vďaka blogu som spoznala obrovské množstvo ľudí. Oveľa viac, než som pri zakladaní blogu čakala. A mnohí sú úžasní. Milujem stretávanie sa s nimi, či písanie s nimi. Žiaľ, viacerých (hlavne tých z Česka) som ešte nestretla. A je tu až priveľa ľudí, ktorí by do tejto skupinky ešte pred rokom-dvoma patrilo, čo je celkom tragédia.

Pred istým časom mi jeden človek povedal, že som sa podľa neho zmenila. Poznáme sa koľko... tak tri roky? Je to blbosť, vždy som bola dosť egocentrická, tvrdohlavá, namyslená a na prvom mieste sú pre mňa moje záujmy, až potom tých ostatných. Chcem mať vždy to najlepšie. A keď niečo fakt chcem, idem si za tým aj cez mŕtvoly. Svoj blog si robím podľa seba a nikdy som sa nestarala, čo si o tom myslia ostatní. I mean... môj blog, moje pravidlá. Tieto nie nutne negatívne vlastnosti (záleží od uhla pohľadu) som mala vždy, som si ich plne vedomá a nikdy som nepredstierala, že som niečím, čím nie som. Tí, čo ma poznajú, to vedia. 

Jasné, že som dospela, ale podstata mojej osobnosti je stále rovnaká. 

Jediné, čo sa naozaj zmenilo, je môj pohľad na iných ľudí. Platí to o ľuďoch z môjho okolia, ale aj moji blogoví... známi, ktorých už kamarátmi veľmi ani nenazývam. Vôbec netuším, či títo ľudia o tom vedia, alebo nie a vlastne mi to je jedno. 

Neskutočné pokrytectvo, ohováračky a úplne zbytočné žabo-myšie vojny panujú v knižnej blogosfére. Či už na zrazoch alebo internete. Bola som ich súčasťou viackrát, ale s tým končím. 

Strašne veľa blogerov, ktorých či už poznám osobne, alebo čisto skrz blogy sa začali (? Vôbec netuším, či začali, ale všímam si to v poslednej dobe.) správať riadne povýšenecky a tváriť sa, že sú vo všetkom lepší ako ostatní. Všade hľadajú chyby, ale keď na nejakú upozornite vy, tak sú urazení. Majú samozrejme ten najlepší vkus, zatiaľ čo ostatní čítajú braky. 

Polovicu času na zrazoch sa neriešia knihy, miesto toho sú obľúbené ohováračky. Fakt ma štve, že som sa do nich veľmi dlho zapájala, až kým to jedna udalosť nezmenila a ja som si neuvedomila množstvo vecí. Hlavne to, že som sa správala ako úplná krava. Whatever, človek sa zo svojich chýb učí a mňa práve blogovanie a veci súvisiace s tým toho naučili naozaj veľa. 

A teraz stačí osobných vecí a idem trochu obšírnejšie na to, čo ma štve.
Sú to hlavne blogeri, ktorí nie sú medzi nami ešte veľmi dlho, namýšľajú si o sebe, že sú ktovieako úžasní, pritom ich blogy sa podobajú ako vajce vajcu. Medzi nimi sa však občas vyskytne niekto, kto vyniká. A nie v pozitívnom slova zmysle. Grafika za dve minúty v skicári, IQ húpacieho koníka (to nie je urážka, to je fakt. Ako keď sa dotyčná spýta v rozhovore autorky, ktorá píše LGBT literatúru, že či to robí kvôli nejakej perverznej potrebe.)... a množstvo čitateľov. Nebudem blog(y) menovať, Nehovorím, že ja som najlepšia blogerka pod Slnkom, ani náhodou. K tomu som sa nikdy ani len zďaleka nepriblížila. Ale žiaľ, je viacero blogov, ktoré sú vyslovene otrasné. A tie majú byť budúcnosťou knižných blogov? No zbohom...

Potom sú tu blogerky, ktoré sa pchajú každému do zadku. Či už preto, že chcú od iných blogerov reklamu (také tie komentáre Pekná recenzia, pozri môj blog), výhody vo vydavateľstvách (Aj slepý vidí, že tá obálka patrí do grafického odpadu a... Aká krásna obálka, pošlite mi to na recenziu!) a podobne. Neskutočne neznášam pchanie sa do zadku. Ako človeka, ktorý je úprimný, povie svoj názor a nevie sa pretvarovať, ma niečo také brutálne vytáča. Sú blogerky, ktoré to robia veľmi do oči bijúco, niektoré menej, ale na pár z nich by som si vedela hneď spomenúť.

A ďalej mám dôvod, prečo som unfollowla veľa blogov a nechala si len také tie obľúbenejšie. Vyjde nejaká očakávaná kniha - zvyčajne niečo od CooBoo, Fragmentu alebo Yoli a minimálne počas jedného mesiaca sa recenzia na tú knihu zjaví na 9 blogoch z desiatich. Áno, naozaj ma zaujíma sedemdesiatatretia recenzia na xy knihu, sem s ňou!

Minule sme tak s kamarátmi žartovali, že si založíme vlastnú, súkromnú knižnú blogosféru. Takú VIP. Ktorej sa hentie veci týkať nebudú, lebo mám toho plné zuby. Pamätám si, že keď som pred vyše štyrmi rokmi začínala, blogeri mi prišli ako super ľudia a ja som ich chcela poznať čo najviac. Teraz udržujem kontakt s minimom (na druhej strane, tí za to fakt stoja) a často si hovorím, že kam som sa to, dočerta, dostala a ako sa to stalo. 

Viete čo? Nechcem byť súčasťou davu, chcem byť neutrálna. Ako Švajčiarsko. Budem len sama za seba.
(Určite som zabudla na niečo fakt dôležité, čo ma štve, ale k vedeniu takých zoznamov som sa ešte nedostala. Snáď nabudúce.)