nedeľa, 11. januára 2015

8. Príbeh na motív sna, ktorý sa mi sníval


Ale fakt je to len motív a nie sen, hej? Ten si žiaľ už celý nepamätám, škoda, že som si ho nezapísala. Hoci tak trištvrte som si prekvapivo vybavila. Alebo domyslela. V podstate si moja hlava vysnívala mix rôznych vecí. To, že je to divné nie je tak úplne moja vina :D Ale popravde, šialenejšiu poviedku som ešte nepísala. A hoci ma potrápila, pri jej písaní som sa pobavila.



Ten deň mal byť ako milióny iných. Mala som vstať, ísť do školy, ísť zo školy a spať. Nuda, nuda, nuda. Ráno to bolo v pohode. Vzducholoď, na ktorej máme školu ma vyzdvihla na streche. Mali sme dejiny umenia, základy psychológie a zrovna začínala filozofia, keď zazvonil alarm. Väčšina hneď prepadala panike, pretože sa to ešte nikdy nestalo. Niežeby sme všetci nevedeli, čo to znamená. Učitelia to do nás hustili pri každej možnej príležitosti. Niečo sa k nám blíži. Niečo, čo rozhodne nebude rozdávať sladkosti na privítanie. Jedine otrávené.
Všetci učitelia sa mali dostaviť do riaditeľne. My sme ostali zavretí v triedach. A keď hovorím zavretí, myslím tým zamknutí.
Vtedy sme počuli zvuk. Školský rozhlas nás informoval, že bola riaditeľka povolaná na rokovanie s druhou loďou. Netuším, koho to bol nápad. Vyliezť po boku vzducholode, aby sme sa dostali na tú druhú loď. Najprv to všetkých nadchlo, všetci sa predbiehali, kto pôjde prvý. Stačil však jeden pohľad z okna a zrazu som bola jediná, kto sa na to podujal. Keď som sa nepozerala dole, tak to bolo v pohode. Nebolo mi síce všetko jedno, ale zvedavosť bola silnejšia.
Zvládla som to. Dostala som sa na druhú loď. Nikdy som nič podobné nevidela, bolo na prvý pohľad jasné, že to nepochádza zo Zeme. Dvere na tej lodi boli otvorené, vysunutý mostík bol spojený s tým na našej vzducholodi. Bolo zvláštne, že tam nikto nestrážil. Až na ich lodi som videla nášho učiteľ, ktorý chodil hore dole a tváril sa, že stráži. Zaregistroval ma, ale nepovedal mi ani slovo. Zrejme mu bolo jasné, že je to už zbytočné.
Nebolo náročné nájsť rokovaciu miestnosť. Mierilo do nej viacero postáv v plášťoch s kapucami. Akoby niekto chcel, aby som sa tam dostala, dlhé plášte boli zavesené na začiatku chodby. Je zvláštne, koľko šťastia sa môže objaviť aj v nepríjemnej situácii.
Keď som vošla do miestnosti, stretnutie ešte len začínalo. Vodca tých druhých sa zdvihol a začal hovoriť svoj prejav. Popravde... spočiatku som nepočúvala ani slovo. Úplne mi stačil jeho zjav. Neviem ako ho opísať... Poznáte Doctora Who? Tak on vyzeral ako kombinácia Ooda a Sycoraxa. Asi. Alebo možno nie. Povedzme, že a toho ešte udialo toľko, že sa mi jeho presná podoba v hlave neudržala. Proste to bolo desivé a mimozemské...
A hovorilo to o ovládnutí Zeme a podobných detailoch. Veď to poznáte.  Netuším, prečo zo všetkých ľudí si ako zástupcu ľudstva vybral našu riaditeľku. Ale bola to len najmenšia zo záhad. Bolo to ako z filmu. Až som začala uvažovať, či to nemá byť len nejaká skúška. Alebo či mi niekto nedal niečo do čaju.
Ale nie.
Bolo to skutočné. A prekvapivo som sa s tým celkom rýchlo vyrovnala. Vždy som vedela, že nie sme vo vesmíre jediní.
Odišla som. Zistila som, čo som chcela. A netúžila som po odhalení. Nevrátila som sa do školy. Naša vzducholoď bola zaparkovaná na streche. Netušila som kde, ale netrvalo dlho a zistila som, že sme sa nedostali veľmi ďaleko. Polhodinová cesta autobusom a bola som doma. 
Spánok sa však len tak nekonal. Všetky média zaplavila informácia o neznámej bytosti, ktorá sa zniesla z neba. Skočila z vysoko vznášajúcej sa lode a dopadla na nohy. Nikto nevedel, kto to je, ale čoskoro to ľudia začali opakovať. Myslím, že s tým začali Američania. Skákali z letiacich balónov, lietadiel, či aspoň striech. Bez padáku, bez... čohokoľvek. V nádeji, že poletia. 
Keď som sa pozrela z okna, tak som videla len hŕbu ľudí zúfalo mávajúcich rukami. A spúšťali sa stále ďalší a ďalší. Čoskoro sa chodníky zaplnili mŕtvolami, krv sa valila zo všetkých strán. 
Myslím, že sa v ten deň zabila asi tretina populácie.
Na druhý deň však nebolo po telách ani stopy. Zmizli. Tí ľudia zázračne neožili, nič také. Predchádzajúci deň sa nereštartoval. 
Ľudia panikárili. Nikto nevedel, čo sa stalo. Vznikali špeciálne komandá, vláda sľubovala, že zistí, čo sa stalo. 
Ja som tomu veľkú šancu nedávala. Nikto nevedel, čo sa deje. Nikto. 
Len naša riaditeľka. 
A ja. 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem vám za každý komentár :)