Možno je to tým, ako príšerne skoro toto píšem. Každopádne nápad som predsa len dostala. A poňala si to trochu po svojom.
Je to vlastne príbeh môjho života.
Teda rána.
Tohoto rána.
A tých ostatných.
Nie je to poviedka. Nie je to nič. Len trocha textu, ktorý vyplodil môj unavený mozog.
Ehm.
Je len jedno miesto, ktoré túžim momentálne navštíviť. Hoci popravde, je to miesto, kde chcem byť vždy. Keď tam nie som, myslím len naň. Chýba mi.
Je to moja oáza pokoja. Miesto, ktoré nadovšetko milujem.
Miesto relatívne blízke.
Avšak by mohlo byť aj na Mesiaci. Rozdiel by som si ani nevšimla.
Lebo je momentálne tak vzdialené. Tisíce svetelných rokov.
Je to ako večnosť, čo som tam bola naposledy.
To, že ubehlo len pár hodín je irelevantné.
Lebo by som dala všetko preto, aby som práve nesedela v škole za počítačom, nebola nútená trčať na reklamnej tvorbe tak príšerne skoro.
Nulté by mal niekto zakázať.
Lebo raz ma zabijú.
To aby človek pil denne aspoň kýbeľ kávy.
Jedna šálka ráno je očividne málo.
Ja chcem byť v posteli!
Mojej nádhernej, milovanej, teplúčkej, mäkkučkej postieľke.
Ááách!
Ja chcem spať!
Nie robiť inšpiračné zdroje k Bookletu, kde ani neviem, čo napísať a vytvárať logo k múzeu, čo je momentálne také isté, akoby som mala vytvárať logo k svojim papučkám.
Úplne zbytočné.
Som absolútne bez nápadov.
Takže to dopadá tak, že bezmyšlienkovite vytváram logo, len aby sa nepovedalo.
Som neskutočne unavená.
Zabite ma niekto.
Chcem svoju posteľ!
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára
Ďakujem vám za každý komentár :)
Poznámka: Komentár môže zverejniť iba člen tohto blogu.