Život, kríza, škola, bla bla...

Poznáte to. Začne škola, kopa zmien a váš život zrazu vypadá úplne inak. Výsledkov je hneď niekoľko. Napríklad strata inšpirácie. Odhliadnuť od toho, že som momentálne úplne bez inšpirácie čo sa týka článkov, čo je tiež dôvod prečo píšem toto. A keď ma aj čosi napadne, tak som lenivá to zrealizovať. Radšej vám nepoviem, že som chcela spraviť cez víkend konečne nový týždeňv GIFoch. Nakoľko sa na blogu nenachádza, tak asi viete, ako to dopadlo. To, že som hore od pol šiestej, čo je pre mňa hlboká noc tomu absolútne nepomáha. Čítať sa mi nechce, Top týždňa som už dokončila a mňa nenapadá nič lepšie ako On my wishlist. Ehm... Celé dni dokážem ledva držať oči otvorené, čítam zúfalo málo, za čo je zodpovedná škola a keď mám aj nejaký čas tak sa mi nechce. Víkend som strávila viac-menej hraním sa na mobile. Jop, som na tom fakt zle. Takže momentálne značne ubúda aj recenzií. Ale práve čítam Školu dobra a zla a tá ma fakt baví, tak aspoň recenzie na ňu sa dočkáte ešte tento týždeň. Dúfam.

A čo teda robím? Povedzme, že môj mobil je dosť zaťažený. A tiež náš wi-fi router. A notebook. Niežeby som robila aspoň niečo zmysluplné. Celá moja aktivita spočíva približne v zabíjaní času na Facebooku. Mala by som pozerať Arrow, nakoľko už za chvíľu začne tretia séria a mňa čaká ešte trinásť dielov. A to som to chcela pozerať už počas prázdnin. To som stihla len desať dielov.
Aspoň pozerám Doctora. Osmu sériu, ktorá momentálne beží. V sobotu premiéru na BBC a je mi úplne jedno, že m veľa nerozumiem a v nedeľu potom pekne s titulkami.

Tiež si nemôžem nechať ujsť opakovanie na čétečke, kde včera začala piata séria. Nepozerám úplne všetky diely, tie, ktoré ma prvý krát veľmi nebavili a nepotrebujem ich vidieť znova, preskakujem.
No a nakoľko mám sedemdňový archív, tak som včera pozerala oba diely The End of time. Možno si ešte pamätáte na článok plný GIFov, ktorý som napísala po tom, keď som to pozerala prvý krát ako poctu Davidovi.
Človek by si myslel, že to budem niesť ľahšie. Nie že pre zmenu prerevem polovicu druhého dielu. Lebo som vedela, čo príde. Lebo David sa tváril celý čas tak smutne, že mi to lámalo srdce. Lebo Master zistil, že mu život zničili páni času. Lebo sa Doctor obetoval kvôli Wilfredovi. Lebo tam bola Donna, ale tá sa nerozpamätala na Doctora. Lebo oodi začali spievať strašne smutnú pesničku. Lebo Doctor sa so všetkými lúčil. Lebo David sa tváril celý čas tak smutne, že mi to lámalo srdce. Lebo... No, chápete. Paradoxne som neplakala už pri samotnej regenerácií, lebo Matt je tam úplne geniálny (I´m girl!) a narozdiel od minula sa na Matta vážne teším, lebo je to také zlatíčko, ktorého som si vážne zamilovala. A to ma štve. Lebo chcem smútiť za Davidom, ale akonáhle uvidím Matta, tak mi vykúzli úsmev na tvári.
Napriek tomu sa cítim tak prázdno, zlomene, depresívne... klasika. Moje srdce je už na milión maličkých kúskov. Zlomené. Rozdrvené. Zničené.

Čo ma privádza späť ku škole. V triede sme delení na tri skupiny a naša má ten najhorší rozvrh. Dve nulté a dve ôsme (pritom dnes mám aj nultú aj ôsmu -_-). Ostatní majú jednu nultú a jednu ôsmu. Je pravda, že v stredu mám štyri, ale radšej by som mala čosi normálne, takže si viete predstaviť, že som dosť vytočená. Navyše podľa triednej nie je dostatočným dôvodom na zmenu skupiny desný rozvrh. Zabila by som toho, kto má ten rozvrh na starosti. Pre mňa za mňa nech majú ostatné triedy aj každý deň nultú, ale ja chcem spať.
Príde mi, akoby prázdniny boli strašne dávno (alebo že žiadne ani neboli) a nie že som v škole len týždeň a čosi. Už teraz som na konci s nervami. Štvú ma spolužiaci, ktorým (aspoň teda väčšine) počas prázdnin ešte viac kleslo IQ (kto by si pomyslel, že sa to dá?)

Dnes som hore už od po šiestej, čo je pre mňa hlboká noc. Tento článok píšem od pol ôsmej, takže vážne tragédia. Vyzerám aj cítim sa ako chodiaca mŕtvola, od druhého septembra som nonstop unavená, ani cez víkend som nestihla dospať. Snáď teraz, keď je v pondelok ešte sviatok. Úprimne v to dúfam. Ja potrebujem veľa spánku aby som dokázala fungovať, takže toto vstávanie je pre mňa dosť veľký zabijak. Minulý rok som bola vkuse unavená, hlavne kvôli tým nultým a tentokrát to očividne nebude inak. A ešte nám bude telocvikárka hovoriť, že máme veľa spať. A čo má ísť spať už o ôsmej, aby som nedržala otvorené oči len silou vôle? Pretože tým trávim tieto dni. Snažím sa udržať oči otvorené. Lebo tie sa vkuse zatvárajú. A zívam. Veľa.

A očividne píšem články o svojom živote, ktoré aj tak nebudú väčšinu zaujímať. A ani by som sa k nemu nedostala nebyť toho, že mám štvorhodinovku reklamy. Zabite ma.

Načo som len šla na takúto školu? Utešuje a desí ma len to, že už/ešte dva roky tu. A že budúci rok maturujem. Z milióntich predmetov. Ani netuším z akých všetkých odborných. Pretože budeme mať tuším kopu predmetov v jednom. Dejny teórie reklamy, psychológia reklamy, masmediálna komunikácia... Nehovoriac o tom, že budeme mať ešte aj odborné maturity a ako jediný odbor maturujeme aj z ekonomiky. Ešte raz mi niekto povie, že je umelecká škola jednoduchá, lebo tam "len kreslíme", tak ho asi zabijem. A zakopem na záhrade, ktorú ani nemám. Načo som tam liezla??!
Neznášam to tam. Neznášam to tam. Neznášam to tam. Prežijem to. Musím. Ale už mám toho plné zuby. Všetko umelecké sa mi riadne sprotivilo. No more...
Tak moc som sa tam ešte nechcela vrátiť. Chcela som ešte prázdniny. Ešte aspoň mesiac. Nech môžem ešte spať. V ten pondelok a utorok som si vetu I don´t wanna go povedala aspoň milónkrát. Niežeby mi to pomohlo.

Takže taký je momentálne môj život. Snáď sa máte lepšie...