Poviedky pre masochistov

Naozaj netuším, že čo ma popadlo ponúkať vám pobavenie. Pobavenie na mne, podotýkam. Muselo mi preskočiť, že som čo i len spomenula, že niečo ako moje prastaré poviedky existuje. A že som naivne dúfala, že o ne záujem nebude. Sakra. Blbá, blbá, blbá.
Pokiaľ netušíte o čo ide, zhrniem to. Dnes mi preplo a na Facebooku som sa spýtala, či sa chce niekto pobaviť a prečítať si moje poviedky, ktoré som písala, keď som mala tak 12. To aby to niekomu neušlo a nevydesil sa, že také píšem teraz po večeroch.
Varujem, že sú naozaj, naozaj príšerné. Keď som ich nedávno čítala, tak som si pomaly hlavy trieskala o stenu, také strašné to bolo. Nepreháňam.
Navyše sú všetky veľmi podobné. Takže vám ukážem tri...

Ešte vás to neprešlo? -_-
Sakra.
Ale varovala som vás, áno? Za prípadne ujmy na zdraví nenesiem zodpovednosť.

(Btw, na mojom Facebooku práve prebieha súťaž!)

,,Dokonalý svet“

,,Nie! A to je moje posledné slovo! Choď do izby!“ jačí moja matka. S plačom sa rozbehnem do izby. Moja matka sa ku mne stále správa ako k 5-ročnému decku! A pritom teraz za 4 dní idem do 1.ročníka na strednej! Dokedy sa ku mne mieni takto správať? Kým v osemnástke odtiaľto nevypadnem??? Toto je najlepšia party roka! Čo mám podľa nej robiť?

,,Prídeš?“ ozve sa v telefóne Darin hlas – hlas mojej najlepšej kamošky.
,,Nie. Nemôžem...“
,,Ale ty musíš! Je to najlepšia party v dejinách Bratislavy! A ak...“
,,Ja viem!“ zrevem do telefónu lebo inak by nesklapla. ,,Všetko to viem! Hovor to mojej matke a nie mne!“
,,Máš pravdu. Mrzí ma to. Ale prídeš oveľa!“ neodpustí si. Neviem prečo, ale keď počujem Darin hlas mám dojem, že sa jej niečo stane... vzápätí si sama sebe vynadám že všade hľadám niečo magické. Však preto, že milujem fantasy knihy neznamená, že kúzla existuje aj v reálnom živote!
,,Hej, aj mňa to mrzí. Čau!“ ani nepočkám na odpoveď a zložím.

Ráno ma zobudí zvonenie telefónu.
,,Áno?“ poviem ešte rozospatá, keď ho konečne zdvihnem.
,,Sára? Bola si včera na party? Vieš čo sa stalo?“ počujem v telefóne hlas Darinej mamy. Zdá sa mi to, alebo plače? Keď mi do uší doľahne posledná veta, zľaknem sa – bola moja predtucha pravdivá? Stalo sa niečo Dare???
,,Nie, nebola. Mama ma nechcela pustiť. Čo sa stalo?“ musí to byť niečo naozaj vážne keď mi nevolá Dara ale jej mama. Ale na to najhoršie jednoducho odmietam myslieť!
Darina mama sa rozplakala. Nieee! To nemôže byť pravda! Jednoducho si to nepripustím dokým mi to nepotvrdí. Musela som ju nechať, kým doplače a potom spustila: ,,Na party sa Dara opila. Vlastne – dobre že si tam nebola lebo všetci boli opití. No a Daru...“ Darina mama dostala ďalší záchvat plaču. A už som jednoducho MUSELA na TO myslieť. Už sa to nedalo ignorovať!
,,... zrazilo auto! Nejaký idiot – mimochodom tiež opitý – cestou z party ju zrazil. A teraz je na polícii.“ Teraz aj mne Začali slzy stekať po tvári. Aj keď plakať som ešte nechcela – nie dovtedy , čo budem telefonovať, no nedali sa zastaviť. Snažila som sa aspoň neplakať nahlas. Vedela som že by som mala Darinu mamu nejako utešiť, no nijaké slová som nenachádzala. Iba som mlčky počúvala čo mi hovorí. ,,Viem, že ste boli najlepšie kamarátky, tak som ti jednoducho musela povedať!
,,Ďakujem. Veľmi si to cením. Naozaj. Viem si predstaviť, že to pre vás musí byť ťažké. A ešte o tom aj hovoriť!“
Naozaj som si to cenila. Mala som Darinu mamu rada, bola ku mne vždy milá a dobrá. Nezaslúžila si to!
,,Nemáš za čo!“ povie tak ticho, že to ledva počujem. ,,Tak... a to je všetko! Ahoj!“
,,Dovidenia!“ na viac som sa jednoducho nezmohla...

Zvalím sa na posteľ a teraz plačem už nahlas. Slzy mi stekajú po tvári a ja sa ich ani nesnažím zastaviť. Spomeniem si na Darinu obľúbenú pesničku od Simple plan – Perfect world (Dokonalý svet). Viem aj, že Dara pokladala tento svet za dokonalý! Pustím si ju a sadnem za počítač. Hľadám jej preklad a keď ho konečne nájdem, smutne si ho čítam:

Dokonalý svet:

R: V dokonalom svete
By sa toto nemohlo stať (áno, presne, s tým súhlasím!)
V dokonalom svete
By si bola ešte stále tu (aj s týmto súhlasím. Ach jaj... chýbaš mi!)
A nedáva to žiaden zmysel
Mohol by som pozbierať všetky kúsky
Ale pre teba
To neznamená nič
Vôbec nič (hej, ty to už nevnímaš. Ale ja na teba NIKDY nezabudnem!)

Vytlačím si ju. A stále plačem. Nahlas. Otvoria sa dvere a ja dúfam že sa stane zázrak a vojde Dara. Ale je to len mama. Ale ja som rada že ju vidím. Podíde ju mne a objíme ma. Všetko jej vyrozprávam a ironický si pomyslím ,Mhm... dokonalý svet! Naozaj Dara mala pravdu!′ A vtom mi preblesne hlavou veta – Nič netrvá večne!!! V tejto chvíli s ňou plne súhlasím...!

Na Darinom pohrebe boli okrem mňa a Darinej rodiny aj naše kamošky Ala a Jana. Stoja pri mne. Všetkým sa nám rinú slzy z očí. Poznám sa s nimi od škôlky. Chodili sme spolu aj na základnú ale teraz sme každá inde.
Na Daru nikdy nezabudnem...

**********************************************************

Jasné, za všetko môžem vždy ja!

Prerábajú nám byt. Už tri týždne bývam u babky. Je to na nervy. A to ešte týždeň! Neznášam to tu. Babka ma s obľubou ma komanduje a kritizuje. To by bolo ešte znesiteľné ale to, že jej prekáža moja hudba (vlastne všetko okrem ľudoviek), už neznesiem. Zakaždým vrieska nech to vypnem, a keď odmietnem, urazí sa. Potom húka aj dedko. A to stále. A dookola.
Volám sa Viktória a mám trinásť. Raz mi prasknú nervy. Ušla som z domu ale moc mi to nevydržalo. O jedenástej som bola doma.

Deň predtým, ako som sa mala odsťahovať späť domov, babka umrela na infarkt. Na jednej strane mi je to ľúto. Ale na druhej (a viem, že je to zlé, ale prečo nebyť úprimná, však?) som rada. Je koniec komandovaniu.
Po pohrebe sa na mňa mama obrátila. V očiach mala slzy.
„Je to tvoja vina, keby si ju toľko nehnevala!“ zašepkala zlomeným hlasom.
„Jasné,“ poviem nahnevane. „Všetko je vždy moja vina, aj globálne otepľovanie, že?“ v očiach mám slzy hnevu. V hlase však počuť ublíženie. Moje.
„Babka ti umrela, a ty si ešte aj drzá?“

Keď sme vošli do bytu, zamkla som sa vo svojej izbe a v okamihu sa rozhodla. Podišla som k oknu, naposledy pozrela okolo seba... a skočila. Ten let bol úžasný. Ale potom ten dopad. Vytiahol mi vzduch s plúc a bolesť ma ochromila. Upadla som do bezvedomia.

Zobudila som sa až v nemocnici. Prvá myšlienka bola nahnevaná. Prežila som to. Zniesla som tu bolesť len preto, aby som sa znovu zobudila?
Sedel pri mne otec a mama. Mama mala v očiach slzy úľavy. „Prepáč,“ povie a ja cítim, že sa cíti vinná.
Otec sa na mňa obráti. „Máš zlomené obe nohy, rebrá a otras mozgu. Keď budeš v poriadku, vysvetlíš nám, čo to malo znamenať. Ako si mohla byť taká sebecká? Myslíš iba na seba!“ obviní ma.

O štyri dni ma pustili domov. Na jeden deň. Naši sľúbili, že ma budú mať stále na očiach, no to je nesplniteľné. Mám sa pobaliť. Čaká ma dlhý pobyt na psychiatri.
Otec je so mnou v izbe a nespúšťa zo mňa oči. Potom si však vzdychne.
„Dokážeš sa nedolámať za ten čas, čo budem na vécku?“
Prikývnem. To je moja šanca. Hneď ako odišiel, skočila som. Vedela som, že taká dolámaná a oslabená to neprežijem.

Tri dni na to je pohreb. Môj. Sledujem ho zhora. Rodičia a celá rodina, priatelia, spolužiaci a všetci zo školy. Plačú. A nech.

(Podobných mám fakt obrovské množstvo. Áno bola som cvok)

**********************************************************

Ach, tie predsudky!

Bol teplý, slnečný deň. Slnko pálilo. Čoskoro končili letné prázdniny a začínala sa škola. Michaela sa prechádzala po ulici a rozmýšlala nad nadchádzajúcim školským rokom. Nevyznala sa vo svojich pocitoch, bála sa novej školy, nového kolektívu a vôbec – novej životnej etapy. Stredná škola. Začiatok niečoho nového. Na druhej strane očákavania – mala pocit, ktorý si ani sama nevedela vysvetliť. Že sa stane niečo veľké. V dobrom slova zmysle. A vďaka tomu sa aj tešila. Sama nevedela, ktorý pocit prevyšuje, vedela len, že stredná škola jej zmení život.

Bol pondelok ráno – čas ísť do školy. Starostlivo sa oblieka, nech zanechá dobrý dojem – do tmavých riflí a neonovoružového tielka.
Do školy prišla s párminútovou rezervou. Väčšina lavíc už bola obsadená. Porozhliadala sa po triede. Pri okne zbadala jedneho chalana. Na prvý pohľad ju zaujal. Mal tmavé dlhšie vlasy a tmavé oči orámované čiernou ceruzkou. Len bol akýsi... smutný? Podišla k nemu.
„Čau, máš tu voľné?“ osloví ho.
Prekvapene na ňu pozrie, no prikývne.
„Som Michaela.“
„Ja Lukáš,“ usmeje sa na ňu, avšak smutný pohľad ostáva.
„Si akýsi smutný,“
„To je... to je jedno,“ zahovorí.
Michaela sa naňho usmeje. „Ja viem, že ma nepoznáš a nedôveruješ mi, chápem to. Ale môžeš mi veriť. Uvidíš.“
Obaja na chvíľu stíchnu a začujú rozhovor dvoch spolužiačok, ktoré sa už očividne poznali.
„...No a keď sa so mnou rozchádzal mi povedal, že je gay. Že mu je to ľúto, ale je to tak. Chápeš to? Nechápem ako niekto môže byť gay. Je to nechutné!“ povie afektovane.
Michaela sa na nich zamračí. Pozrie na Lukáša a vidí, že aj on sa mračí. Super, máme spoločnú tému, pomyslí si Michaela pobavene.
„Nechápem čo proti nim majú. No a čo, že sú na chalanov, čo je na tom? No dobre, nebolo to určite príjemné, keď jej to hentak povedal, ale aj tak!“ rozčuľuje sa. „Ja síce nijakého nepoznám, ale absolútne nič proti nim nemám.“
Prvý krát sa Lukáš naozaj usmeje. „Ďakujem,“ povie tak ticho, že si nebola istá, či to naozaj počula.
Spýtavo naňho pozrie.
„Som gay.“ Tak a je to vonku. „Zistil som to len pomerne nedávno. Ale už asi chápeš, prečo som ti to hneď nepovedal, prečo som smutný. Nemohol som vedieť, či nie si taká ako oni,“ povie smutne. „Nikdy to nepochopia.“
„Ja to chápem, neodsudzujem ťa,“ usmiali sa na seba.

Stali sa z nich najlepší priatelia. Držali spolu, boli proste nerozlučná dvojka. Po zvyšok strednej aj na vysokej sa vzájomne podporovali. On si našiel svojho Samka a ona Tomáša. Boli šťasní. An ich spolužiaci sa to nikdy nedozvedeli...